Why did you leave?

8

Od výletu do zábavného parku mi všetko pripomína len Williama. Všade kde sa pozriem vidím niečo spoločné s Williamom.  Normálne ešte aj v jedle. To už nie je normálne. Odišla som z toho mesta aby som naňho zabudla a ešte viac a viac naňho myslím. Prečo si kurva všade?

"Zajtra majú prísť tvoji kamaráti?" Spýta sa ma z ničoho nič Abby.

"Hej" prikývnem a rýchlo zavriem knihu, ktorú som sa rozhodla čítať ale vždy ma pritom niečo vyruší a moju myseľ presunie na niečo iné.

"Spoznáme ich aj my?" Spýta sa ma opatrne spoza mobilu.

"Neviem" priznám sa a sadnem si na kraj svoje postele.

"Akože nevieš?" Spýta sa ma mierne nahnevane.

"Ešte neviem uvidím" vysvetlím jej.

"Ja ich chcem spoznať" povie rozhodne.

"Len či oni teba" poviem so smiechom.

"To si ako myslela?" Spýta sa ma urazene.

"Ale nijak" iba nad tým myknem plecom.

"Nora. Však sa s nimi stretneme?" Spýta sa ma zúfalo a spraví na mňa psie oči.

"Fajn. Spoznáte sa" povolím nakoniec.

"Naozaj?" Šťastne sa ma spýta.

"Áno naozaj" prikývnem. Rozbehne sa ku mne a zvalí sa vedľa mňa na posteľ s silno má objíme.

"To je za čo?" Spýtam sa jej so smiechom.

"Za to že sa môžem spoznať s tvojimi kamarátmi" vysvetli mi a ešte silnejšie má objíme.

"Bože" zasmejem sa nad ňou. Nemyslela som si, že jej to spraví takú radosť.

"Ideme sa najesť?" Spýta sa ma z ničoho nič.

"Jasne môžme" prikývnem. Obidve naraz vyskočíme z postele. Abby ma chytí za ruku a začne má ťahať von s intráku a cez ulicu niekde dolu.

"A kam ideme?" Spýtam sa jej počas cesty.

"Nechaj sa prekvapiť" povie s úsmevom na tvári a ďalej pokračuje po ceste. Neznášam prekvapenia a v tomto meste mi ich všetci robia ako naschvál. Zatiahne má do malého podniku, kde sú väčšinou len mladý ľudia.

"Toto je najlepší podnik v meste. Podľa mňa tu majú to najlepšie jedlo" povie keď vstúpime dnu. A musím s ňou hneď súhlasiť. Lebo takú skvelú vôňu ako je tu som ešte nikde necítila.

"Čo si dáš?" Spýta sa ma

"Šalát" rýchlo odpoviem. Abby nám objedná jedlo. O pár minút je už pri nás. Môj šalát vyzerá úžasne a chuti ešte lepšie.

"Budeš bývať tu keď doštuduješ?" Spýta sa ma z ničoho nič.

"To je ešte ďaleko. Nemyslíš?" Poviem zo smiechom a chodím do seba kúsok šalátu.

"Je. Ale musíš premýšľať nad budúcnosťou" povie rozhodne.

"Ja budem rada ak prežijem" poviema dojem zvyšok šaláta.

"A čo sa chystáš umrieť?" Spýta sa ma so smiechom.

"Nikdy nevieš" zhodnotím. Po jedle sa rozhodneme ísť naspäť na intrák. Aby ide za Alex takže mne ostane voľná izba a pokoj. Preto sa rozhodnem zavolať mame.

"Ahoj Zlatko" ozve sa jemný hlas mojej mami.

"Ahoj. Ako sa máš?" Spýtam sa jej a ľahnem si na posteľ.

"Dobre. Ty sa chváľ" povie.

"A dobre. Len som strašne unavená v poslednej dobe" poviem a ako naschvál si zívnem.

"Tak lebo máš veľa povinností nie? " Zhodnotí .

"Hej asi kvôli tomu" prikývnem

" Čo chalani?" Spýta sa ma. Viem si predstaviť ako sa pri tom uškŕňa.

"Nič. Mám teraz od nich pokoj" poviem rozhodne.

"A to už prečo?" Nechápavo sa ma spýta.

"Veľmi dobre vieš" poviem mierne nahnevane. Neznášam keď sa tvári , že nevie o čom rozprávam.

"Musím sa s tým konečne zmieriť" povie rozhodne.

"A ako prosím ťa?" Zašomrem.

"Normálne. William je preč. Príde iný" povie akoby nič.

"Ale mne nezáleží na inom" skriknem nahnevane. Kedy to konečne pochopí? William bol skoro môj manžel. Ako mám kurva naňho zabudnúť.

"Lenže jemu na tebe už nie" skríkne aj ona. A v tom momente ako keby mi pichla nôž do srdca.

"Zlatko" povie opatrne ale ja ju už nevnímam.

"Prepáč" začne koktať," ja som to tak nemyslela" povie zúfalo.

"Daj sa vypchať" odbijem ju a jedným stlačením vypnem hovor. Nemám náladu ju počúvať. Prečo mi robí zlé? Prečo mi to kurva vždy pripomína? Ale najhoršie na tom je že ma zasranú pravdu.

Preňho som len minulosť a aj budem.