Why did you leave?

10

Zobudím sa v bielej miestnosti. Okolo mňa pripájajú stroje a jediný koho vidím je Erik.

"Erik" ozvem sa pomaly.

"Nora" prekvapene sa na mňa pozrie Erik. Rýchlo sa postaví a pevné ma chytí za ruku.

"Čo sa stalo?" Nechápavo sa ho spýtam. ako som sa tu ocitla?

"Odpadla si" vysvetli mu Erik.

"Ale už mi je dobre. Môžem ísť domov' poviem rozhodne a rýchlo si sadnem.

"Nie. Musíš ísť najskôr za doktorom" povie opatrne Erik.

"A to už načo?" Nechápavo sa ho spýtam

"Chce ti niečo povedať" opatrne povie. Na jeho tvári vidím , že niečo vie.

"A čo? Veď mi nič nie je" nechápavo sa ho pýtam. Cítim sa dobre tak načo ma chce vidieť.

"A čo keď ti bolo niečo vážne?" Spýta sa ma Erik.

"Nebolo. Len sa mi asi znížil tlak. To sa stáva bežné" poviem akoby nič a sadnem si na kraj postele.

"Dávaj si pozor" upozorní ma Erik.

"Nemám päť" odbijem ho.

"Pomôžem ti?" Starostlivo sa ma spýta.

"Zvládnem to" poviem rozhodne a natiahnem si na nohy tenisky.

"Pod" podá mi ruku. Rýchlo ju prijmem. Spoločne sa vyberieme smerom k doktorovi.

"Zaklop" povie rozhodne Erik len. Iba prikývnem a opatrne zaklopem. Ani nie o päť minút nám dvere otvorí sestrička.

"Vy ste?" Spýta sa ma ostro.

"Nora Wilsenová" poviem akoby nič.

"Doktor vás už čaká poďte dnu"  povie a pustí nás cez dvere.

"Mám ísť s tebou?" Opatrne sa ma spýta Erik.

"Môžeš" prikývnem . Prejdeme okolo sestričky

"Slečna Wilsenová?" Spýta sa doktor ktorý je otočenie chrbtom ku nám a sleduje výhľad za oknom.

"Áno" prikývnem.

"Sadnite si" otočí sa a ukáže na stoličku ktorá je pred jeho stolom.

"Nemyslím si že je to potrebné" nesúhlasím.

" Na vašom mieste by som si sadol" povie a sadne si do svojho kreslá.

"Fajn" vzdychnem si a sadnem si na stoličku stále nechápem o čo sa jedná. Iba si sadnem a čakám čo sa bude diať ďalej.

"Čo sa deje?" Nechápavo sa ho spýtam.

"Niečo sme vám našli na pľúcach" povie opatrne.

"Nechápem" nechápavo sa naňho pozriem.

"Ako ste odpadli spravili sme vám röngen celého tela. A na pľúcach sme vám našli škvrny " vysvetli mi.

"Aké škvrny? Čo to je?" Nechápavo sa ho spýtam.

"Rakovina" povie akoby nič.

"Ale dá sa to liečiť však?" Rýchlo sa spýtam.

"Je nám to ľúto" povie opatrne. V tom momente ako keby sa niečo zastavilo.

"To nemôže byť pravda?" Nesúhlasné krutím hlavou.

"Rakovina si rýchlo rozlieza, môžme skúsiť chemoterapiu ale nedám ani tej veľké nádeje" povie smutne.

"Ale" začnem opatrne ale neviem čo mám povedať. Celé ruky si ma trasú.  Ani neviem ako a po tvári mi začnú tiecť slzy.

"Prepáčte" ospravedlní sa mi doktor.

"To bude dobre Nora" sucitne ma pohladká Erik po chrbte. Nechápavo sa naňho pozerám. Ako to môže kurva povedať?

"Ale veď len teraz som išla na vysokú len teraz som sem prišla" začnem hovoriť pomedzi slzy. Všetko sa mi s týmto zničí. To nemôže byť pravda.

"Je nám to ľúto" znova zopakuje doktor.  Lenže jeho ľútosť mi je na dve veci. Veď ja mám kurva rakovinu?