Rozlietané verše

búrka vonku zúrila,
kade mohla, blúdila.
blesky hromy bili sa,
iba v izbe básnika,

bol kľud.
prúd
myšlienok lietal mu hlavou.
i on písal a písal, dával ich na papier rukou svojou.

zrazu otvorilo sa okno pod náporom vetriska,
ten dnu vohnal ľadovca kusiská.
víchor veterný vtrhol do izby
a rozvial všetky porozkladané listy,

na stole básnikovom.
i roztancoval sa po izbe zaliatej dažďom.
rozlietané verše plávali vzduchom po izbe,
všetko naraz zdalo sa hmlisté.

rozlietané verše lietali kade tade,
iba básnik stál ani primrznutý v ľade
a za odchádzajúcou búrkou hľadel.

jak vtrhla sem i odišla
iba tak,
porozhadzovala veci i myšlienky a obišla staručký barák.
teraz ticho bolo navôkol
a nášho básnika nový cit premohol.

obdiv k búrke jedinej,
k takej mocnej, prekrásnej.
aká silná dokáže byť,
ale tiež aj potichu zúriť.

búrku prekukol
jediným pohľadom, zabudol,
že pred tým skrýval sa pred ňou.
zrazu je opantaný jej krásou.

iba vďaka jednému oknu,
jednému neupratanému stolu
a rozlietaným veršom,
bude písať básne pod búrkovým mračnom.

 
   18.7.2020
  

 
linaswordsveeeľmi krásne ti ďakujem za hviezdičkové spamy ♡♡