(HYYH) The Most Beautiful Moment in Life 1 {Slovak TR.}

Koniec Leta, Začiatok Ústrania

TaeHyung
20 Marec Rok 20

Bežal som po chodbe, moje topánky klopkali a na konci bol počuť šmyk. NamJoon stál pred "našou triedou". Našou triedou. Tak som volal triedu-už-teraz-kabinet. Trieda pre nás siedmych. Potichu som prikráčal k NamJoonovi a snažil som sa mu zhodiť čapicu.

"Riaditeľ!" Započul som náhli hlas cez pootvorené okno našej triedy po tom čo som prešiel asi päť krokov k NamJoonovi. Znelo to ako SeokJin. Zastavil som. SeokJin sa rozpráva s riaditeľom? V našej triede? O čom? Počul som svoje meno YoonGiho meno a videl som ako sa NamJoonovi zrýchlil dych. Cítil našu prítomnosť, SeokJin rozrazil dvere. Mal v ruke telefon. Vyzeral byť vystrašený a zmätený.

Skryl som sa za rohom a sledoval som ich. SeokJin otváral ústa, vyzeralo to tak ako keby sa ospravedlňoval, a Namjoon ho prerušil. "To je v poriadku. Muselo to mať nejaký dobrý dôvod." Nemohol som tomu uveriť. SeokJin povedal riaditeľovi o tom čo sme ja a YoonGi posledných pár dní robili. O tom že sme vynechávali hodiny, preliezali plot a dostali sa do bitky. A NamJoon hovoril že to je v poriadku.

"Čo tu robíš?" Prekvapene som sa otočil a zbadal som HoSeoka a JiMina. HoSeok sa na mňa pozrel ešte s väčším údivom ako ja a dal ruku okolo mojich ramien. Vtiahol ma do miestnosti. NamJoon a SeokJin na nás zazreli. NamJoon na mňa pozrel, ako by sa nič zvláštne nedialo. V tom momente som odfrkol moje myšlienky. NamJoon musel mať svoj dôvod. Je o veľa viac znalejší, inteligentnejší, a vyspelejší než ja. A toto je naša miestnosť. Kráčal som k NamJoonovi a SeokJinovi, usmieval som sa tým mojim hlúpo vyzerajúcim úsmevom ktorý každý nazýval "štvorčekový úsmev." Rozhodol som sa nikomu nepovedať o tom že som prepočul ich konverzáciu.

NamJoon
15 Máj Rok 20

Prešiel som okolo triedy-už-teraz-kabinetom, ktorá pre nás siedmych slúžila ako skrýša. Po ceste som narovnal pár stoličiek. Zodvyhol som prevrátenú lavicu a utrel som znej prach. Dnes bol môj posledný deň v tejto škole. Moja rodina sa rozhodla odsťahovať pred dvoma týždňami. Otec si narobil "komplikácie", ktoré sme asi nemohli dovoliť. Náš nájom nebol zaplatený niekolko mesiacov. Pomoc naších susedov a môj plat za brigádu na pumpe to nedokázal všetko splatiť. Museli sme sa vysťahovať dokým nám nevypršala záloha.

Zložil som kus papiera na polovicu, položil som ho na stôl a zodvihol som ceruzku. Netušil som čo mám napísať. Prešli minúty. Keď som písal na papier, hrot ceruzky sa zlomil. Musím prežiť. To je to čo som napísal predtým než som si uvedomil že sa kúsky tmavej tuhy roztrieštili.

Pokrčil som ten kúsok papiera, dal som si ho do vačku a postavil som sa. Prach sa zodvihol keď som odsunul lavicu. Predtým než som opustil miestnosť, som dýchol na okno a napísal som tri slová. Židna rozlúčková správa by nedokázala vyjadriť to čo som cítil. Na druhú stranu, žiadna rozlúčková správa nebola nutná na to aby som to pochopil. "Uvidíme sa znova." Bolo to skôr želanie, než sľub.

JungKook
25 Jún Rok 20

Prešiel som po klávesoch piána prstami, boli pokryté prachom. Stlačil som ich o trochu silnejšie, ale nedokázal som vytvoriť rovnaký zvuk ako dokázal YoonGi. Boli to už dva týždne odkedy bol YoonGi naposledy v škole. Šíria sa reči že ho konečne vylúčený zo školy. HoSeok nič nehovoril, a ja som sa nič nepýtal.

V ten deň pred dvoma týždňami, sme boli YoonGi a ja jediný v miestnosti keď prišiel učiteľ. Bol deň otvorených dverí. Šli sme tam len tak, iba sme nechceli zostať v našej triede. Yoongi sa ani neobzrel a začal hrať na piáne. Ja som ležal na dvoch spojených laviciach so zatvorenými očami. Piáno a YoonGi mi nejako nesedelo, ale dokopy boli nerozluční. Neuvedomil som si koľko času ubehlo. Zrazu sa burácajúco rozrazili dvere akoby ich niekto rozbil. Piano prestalo hrať.