(HYYH) The Most Beautiful Moment in Life 1 {Slovak TR.}

Tieň Môjho Detstva

Hoseok
23 Júl Rok 10

Všetko sa to stalo keď som počítal do štyroch. Rátal som nejaké ovocie, možno paradajky alebo melóny. Niesom si istý. "Štyri." Hneď po tom ako som to povedal, sa pred mojími očami objavila vízia z detstva. S niekým som sa držal za ruku.

Bol to ten deň keď som prvý krát išiel s mamou do zábavného parku.
Bol som fascinovaný farebnými vlajkami a zástupmi obchodov. Ľudia oblečení ako klauni na mňa mávali, a vzrušujúca hudba sa rozliehala po každom rohu. Mama sa zastavila pred kolotočom. Biele kone chodili dokola a dokola pod žiarivým svetlom. Šiel som sa spýtať mami, "Mama, povozíme sa?" Keď ma niekto zavolal. "Hoseok." Pozrel som sa hore.

Bola to moja učiteľka. Moji spolužiaci sa na mňa pozerali zmäteným pohľadom. Vízia z môjho detstva zmizla. Moja učiteľka ma nútila aby som pokračoval, a znova som začal počítať. Päť. Šesť. Mama sa pred mojími očami zjavila znova. Vyzerala úplne rovnako ako pred minútou. Jej tvár bola zatienená keď stála pred svetlom, a vánok jej prefukoval vlasy. Mama mi podala čokoládu. "Hoseok, silno zavri oči a neotváraj ich dokým nenapočítaš do desať."

Sedem. Osem. Deväť. Tu som zastavil.
Moja učiteľka mi dala pokyn aby som pokračoval. Moji spolužiaci sa na mňa znova pozerali. Otvoril som ústa, ale žiadne slová nevyšli von. Mamina tvár sa rozmazala. Mal som pocit akoby sa pre mňa už nikdy nemala vrátiť ak by som dopočítal do desať. Spadol som na zem.

Taehyung
29 December Rok 10

Vyzul som si topánky, hodil tašku na zem, a bežal som do izby. Otec bol vážne doma. Nemal som čas premýšľať o tom ako dlho bol preč a odkiaľ prichádzal. Hneď som sa hodil do jeho náručia. Od toho bodu to bolo všetko rozmazané. Nebol som si istý či som najprv cítil alkohol z jeho dychu, počul nadávanie alebo dostal facku. Nevedel som čo sa deje. Jeho alkoholový dych bol odporný a jeho dýchanie bolo ťažké. Jeho oči boli podliate krvou. Mal zanedbanú bradu. Masívna ruka udrela moju tvár. "Na čo sa pozeráš?" Znova ma udrel. Otec ma zobral za rameno a zdvihol ma. Boli sme si takmer tvárou v tvár. Oči podliate krvou a zanedbaná brada. Nebol to môj otec. Dobre, bol. Ale nebol. Moje nohy vyseli vo vzduchu. Bol som taký vystrašený že som nedokázal ani plakať. V ďalšiu chvíľu, moja hlava silno udrela o stenu a ja som sa skrčil na podlahu. Mal som pocit že sa mi rozbila hlava. Nedokázal som normálne vidieť. Videl som len čiernu tmu.

Jimin
6 Apríl Rok 11

Vyšiel som von z brány Arboréta Trávnatých Kvetov úplne sám. Obloha bola oblačná a bolo trochu chladno. Ale cítil som sa dobre. Bol to deň keď sme mali v škole piknik, a ako obvykle, moji rodičia boli až moc zaneprázdnení na to aby šli so mnou.
To ma sklamalo. Ale získal som vysoké skóre v súťaži kreslení kvetov, a matky mojich kamarátov mi povedali, "Si taký vyspelý a jemný. " Myslel som si že som bol celkom cool.

"Jimin, počkaj tu. Bude to len minúta." Povedala moja učiteľka po tom čo bol piknik u konca a my sme sa pripravovali opustiť arborétum. Nepočkal som. Vedel som že cestu môžem nájsť aj sám. Chytil som sa popruhou na batohu oboma rukami a hrdo vykročil. Vyzeralo to tak že sa na mňa všetci pozerali, takže som držal ramená späť. Po tom čo som chvíľu kráčal, začalo pršať. Moji spolužiaci a ich matky odišli, a nikto mi nevenoval pozornosť. Boleli ma nohy. Čupol som si pod strom. Dážď začal padať silnejšie a silnejšie. Moje nohavice boli premoknuté iba po pár krokoch. Žiadny obchod, dom, alebo autobusová zastávka nebola v dohľade. V diaľke, som zbadal bránu. Bežal som k nej bez rozmýšľania. Moje ruky boli znecitlivené kvôli tomu že som držal batoh. Bol som premočený dažďom a moje zuby drkotali. Na vrchu brány bol nápis ktorý hovoril Arborétum Travnatých Kvetín. Bola to zadná brána. Vo vnútri brány bol malý sklad.