(HYYH) The Most Beautiful Moment in Life 1 {Slovak TR.}

Musím Prežiť

NamJoon
17 December Rok 21

Spomalil som a prišiel som k stopke. Svitalo v dedine v ktorej ani autobusy často nepremávali. Celá dedina bola pokrytá žiarivým snehom ktorý napadal cez noc. Stromy boli ako masívne biele beštie a padal z nich sneh ako vlasy vždy keď zafúkal vietor. Vedel som že som za sebou ako jediný zanechával stopy v snehu v dedine. Obe moje nohy boli mokré kvôli prasknutej podrážke mojich topánok. Raz som počul príslovie že nás boh nechá osamelých len preto aby sme si našli cestu k nemu. Ale ja som nebol osamelý. Nenasledoval som cestu ktorá viedla ku mne. Toto bol ústup. Utekal som od seba samého.

Moja rodina prišla do tejto dediny minulú jeseň. Množstvo vecí ktoré sme mali sa zmenšovalo kvôli tomu koľko krát sme sa sťahovali. Teraz nám stačí iba malá dodávka na všetky naše veci. Neboli sme na tom tak, že by sme boli vyberaví o tom kam pôjdeme bývať. Boli tu iba dve podmienky. Jedna bola nemocnica pre otca, a druhá bola zamestnávateľ ktorý by bol schopný zamestnať niekoho bez diplomu z vysokej školy.

Dedina mala obe. Autobus ktorý chodil dvakrát za deň zastavil pred nemocnicou, a séria malých reštaurácií sa týčili za mestom. Tieto reštaurácie predávali dusené mäso a hranolky s malou rybou odchytenou v potoku, v letné mesiace sa im darilo najlepšie.

Davy ktoré usilovali o exkurziu po vode, sa hrnuli z nedalekých miest a dopyt po donáške jedla pre tých ktorý zostali v dedine bol vysoký. Cez zimu, ked potok zamrzol, reštaurácie podávali mrazené ryby ktoré odchytili v lete. Nebolo tu tak veľa turistov ako v lete, ale hovory pre donášky boli stále stabilné. Bol som jeden z donášačov jedla.

Pravdaže, bola tu taktiež súťaživosť. Väčšina domácností prežívalo vdaka hospodáreniu, a ako sa dá tušiť, neboli bohatý. Donáška bola jediná možná práca pre chlapcov z dediny. Vlastníci reštaurácií nás nútili konkurovať medzi sebou. “ Nieje to prirodzené že zamestnám kohokoľvek kto ma očarí?“ Pre nich, bolo jedno že sme neplnoletý a nemali sme vodičák. Chapci ktorí boli už dlhšie zamestnaný pôsobili teritoriálne. Bolo ich iba pár, ale vyhrážali sa mi drsným šikanovaním.

Cez prázdniny, bola konkurencia tvrdšia. Dobrovoľne a sútaživo sme vybavovali pochôdzky a vyhadzovali sme odpad pre majiteľov. Ich zhovievavosť nás posúvala len dopredu. A dokonca, ceľkom nečakane, sme medzi sebou vytvorili súdružnosť. Boli sme rivali, ale mali sme medzi sebou sympatie. Ak sa jeden z nás neukázal, ostatných zaujímalo čo sa stalo. Taktiež mi pripomínali koľko času som trávil v triede-teraz-už-kabinete na vysokej škole. Niektorí boli podobní YoonGimu, a niektorí JiMinovi. Nedokázal som prestať premýšľať. Ak by ma moji priatelia zo školy stretli tu v dedine, súťažili by sme medzi sebou? Ak by som stretol týchto chlapcov v škole, stali by sa z nás priatelia?

Sneh silno napadol ked naša súťaživosť, teritoriálne inštinkty, a zvláštny zmyseľ pre solidaritu dosiahli svoj vrchol. Potom, konkurencia okamžite utíchla. Motorový skúter bol potrebný na donášky do dediny a okolia, ale bolo veľmi nebezpečné jazdiť na ľahkom skútri po snehom pokrytom horskom chodníku. Chodník ktorý viedol do dediny bol strmý a odvýjajúci. Pešia donáška neprichádzala do úvahy.

Nakoniec, bola to skúška sily medzi TaeHyungom a mnou. TaeHyung bol o dva roky mladší a býval na okraji dediny v blízkosti ovocného sadu. TaeHyung nebolo jeho reálne meno. Bolo to buď JongSik alebo JongHun. Ale pripomínal mi TaeHyunga. Nemal ten jeho hlúpy úsmev ani sa nikomu ľahko neotvoril s jeho jemnou, naivnou povahou. Skôr, vždy vyzeral agresívne, nahnevano a nespokojne. Navonok vyzeral podobne ako YoonGi, ale napodiv, mi viac pripomínal TaeHyunga.

TaeHyung a ja sme ako jediní boli úboho chudobní natoľko že sme riskovali a neustále robili donášky do snehom pokrytého mesta na hore. Bolo to rovnaké v ten deň. Potuľoval som sa pri potoku, ked do reštaurácie prišla dalšia objednávka. Nikto iný sa neukázal, pretože správa o počasí predpovedala silné sneženie na popoludnie. TaeHyung sa o pár minút objavil. Namiesto toho že by šiel do reštaurácie ako vždy, spadol na zem blízko pri moste a ani sa nepohol. Bol to jeden z tých dní. Z tých dní ked mal tvár pokrytú škrabancami a modrinami. Z tých dní ked mal oči podliate krvou a jeho oblečenie bolo taktiež od krvy. Nieje s ním niečo v poriadku? Bil ho niekto? Nepýtal som sa.