(HYYH) The Most Beautiful Moment in Life 1 {Slovak TR.}

PROLÓG: Dobré Dieťa

SeokJin
10 Október Rok 9

"Poď, musíme odtiaľto vypadnúť!"
Schmatol som ruku môjho kamaráta a bežal som k zadným dverám našej triedy. Popri tom ako som bežal  som sa pozrel za seba a videl som mužov ako sa vylievajú z triedy a naháňajú nás. "Stojte! Zastavte sa!" Zdalo sa, akoby nás ich hlasy chytili za krk.

Horlivo sme premýšľali o tom kam pôjdeme zatiaľ čo sme rýchlo bežali po schodoch. Prvá destinácia ktorá prišla na myseľ bol kopec za našou školou. Len sme museli prejsť cez ihrisko a ísť k školskej bráne a hneď by sme sa dostali k spodku kopca.
Aj keď nebol taký vysoký, bol celkom skalnatý a drsný. Po tom ako sme prebehli cez bránu a za roh plnou rýchlosťou, odignorovali sme turistickú cestu a skočili rovno do kríkov. Brodili sme sa cez husté konáre a neprestávali bežať. Bežali sme tak dlho že sa zdalo že bežíme večne, konečne sme zastavili keď kroky za nami zmizli.

Zrútili sme sa na zem pokrytý vrstvami suchých listov, pot kvapkal z našich tvárí. "Nebudú nás môcť nasledovať až sem, že?" Môj kamarát prikývol, ťažko dýchal. Zdvihli sme si tričká aby sme si s nimi utreli tváre. Tvár môjho kamaráta bola mokrá od sĺz a potu. Jeho zápästia boli pokryté tmavo modrými modrinami. Lem jeho trička bol roztrhaný.

"Otec sa nevrátil domov už viac ako týždeň. Mama stále len plače. Upratovačka a šofér k nám prestali chodiť. Teta povedala že otcovu spoločnosť zavreli. Tí muži prišli do nášho domu minulú noc. Stále zvonili na zvonček a kričali na otca. Zostali sme v dome s vypnutými svetlami, a oni stále nadávali pred našimi dverami. Nemohli sme skoro vôbec spať." Môj kamarát plakal počas jeho celého príbehu. Nevedel som čo mu mám na to povedať. Všetko čo som mohol urobiť bolo toto že som mu povedal aby neplakal.

Bolo to krátko po tom ako začala hodina keď sa predné dvere rozleteli a štyria alebo piati muži prišli dovnútra. Boli spurní a hrubí. "Kto z vás je syn Pána Choi-a? Poď s nami." Zmätená, naša učiteľka ich poprosila aby okamžite odišli, ale oni ju odignorovali. "Vieme že si tu, poď sem, hneď." Niektoré deti sa pozerali na môjho kamaráta ktorý sedel vedľa mňa a začali šepkať. Ten muž si to všimol a prišiel k nám. "Nevidíte že sme v strede vyučovania? Prosím odídte." Naša učiteľka sa ich snažila blokovať ale jeden z mužov ju silno odstrčil k tabuli. A ona spadla na zem.

Muž ktorý strčil našu učiteľku k nám prišiel zastrašujúcim pôsobom. Všetci študenti sa otočili k nám. Muž schmatol ruku môjho kamaráta. "Zoberieme ťa za tvojim otcom a zoberieme od neho peniaze. Určite, sa od svojho syna neodvráti."
Muži boli hrozivý a atmosféra bola zastrašujúca.

Pozrel som sa do tváre môjho kamaráta. Triasol sa. Silno sa triasol so sklonenou hlavou. Bol to môj kamaráta. Siahol som pod stôl a chytil som jeho ruku. Pozrel sa hore a ja som ho za ruku potiahol. "Bežme."

Obloha začínala byť tmavšia a tmavšia. Nevyzeralo to tak že by nás niekto prenasledoval. Prebrodili sme sa cez stromy a kríky na turistickú cestu. Pred nami sa objavilo prázdne miesto s prístrojmi na cvičenie. Ja som sa oprel o hrazdu a môj kamarát sedel na lavičke. "Bojím sa že sa dostaneš do problémov kvôli mne." Môj kamaráta vyzeral byť neistý keď som mu povedal že budem v poriadku. Všetko o čom som vedel premýšľať keď sme boli v triede bolo to ako dostať môjho kamaráta odtiaľto preč.
Musel som ho od tých mužov dostať preč. Ale, keď sme začali bežať, tak som si uvedomil že nemáme kam ísť.

"Poďme ku mne." Muselo byť okolo deviatej večer. Ubehlo celkom dostať času odvtedy keď zapadlo slnko. Bol som hladný. Aj on musel byť. "Nie sú tvoji rodičia náhodou doma? Nedostaneš sa do problémov keď ma zoberieš k sebe?"
"Môžme sa tam vkradnúť. Ak sa dostaneme do problémov, tak sa dostaneme do problémov." Môj dom nebol až tak ďaleko od kopca. Zanedlho, sme v diaľke videli môj dom. "Choď hneď dovnútra keď sa otvorí brána a skry sa za strom. Neskôr ti otvorím okno."

Mama sedela na gauči v obývačke. "Kde si bol? Volala mi tvoja učiteľka." Namiesto odpovedania na jej otázku, som jej povedal že mi to je ľúto. Väčšinou to bolo to najrýchlejšie ukončenie konverzácie. Mama povedala že otec bude doma každú minútu a šla do svojej izby. Moja izba bola naproti ich izbe s obývačkou v strede. Rýchlo som šiel do mojej izby a otvoril som okno. Môj kamaráta vošiel dovnútra.

Započuli sme ako sa otvárať predná brána zatiaľ čo sme hrali počítačové hry po tom ako sme jedli pečivo s mliekom. Môj kamaráta sa na mňa pozrel s vystrašenými očami. "To je v poriadku. Otec níkdy nechodí do mojej izby." Dvere mojej izby sa rozrazili predtým než som dokončil vetu. Obaja sme vyskočila z našich miest so strachom.

"Si syn Pána Choi-a?" Otec pokračoval bez čakania na odpoveď. "Poď von, niekto si ťa prišiel vyzdvihnúť." Bol tam muž ktorý stál vedľa dverí. Myslel som si že to bol Pán Choi ale rýchlo som si uvedomil že nebol. Bol to jeden z tých mužov ktorí vtedy vtrhli do triedy. Pozrel som sa na otca. Vyzeral vyčerpane, so zamračeným obočím a chvejúcimi sa viečkami. Bolo lepšie ho neobťažovať keď mal takúto náladu. Zatiaľ čo som sa mu snažil čítať z tváre, ten muž vkročil do mojej izby a zobral môjho kamaráta za rameno. Pristúpil som pred môjho kamaráta. "Nie, otec, nenechaj aby ho ten muž zobral preč. Je jeden z tých zlých ľudí."

Stále sa na mňa pozeral a nezakročil. "Prosím pomôž mu, otec. Je to môj kamaráta." Ten muž sa snažil môjho kamaráta vytiahnuť von. Držal som sa jeho ruky, a otec schmatol mojej rameno. Schmatol ho a silno ho potiahol. Musel som sa pustiť ruky môjho kamaráta. Bol vytiahnutý von cez dvere. Krútil som sa a zvíjal aby som sa oslobodil. Ale otec zosilnel jeho uchopenie. "Bolí to!" Zakričal som ale otec ma nepustil. Chytil mojej rameno ešte silnejšie. Slzy sa liali po mojich líčkach.

Pozrel som sa na môjho otca.
Bol ako masívna sivá stena. Jeho tvár bola bez emócie, aj jeho unavený výraz bol preč. Pomaly otvoril ústa s jeho očami na mne. "Seokjin, buď dobré dieťa." Stále mal ten prázdny výraz.

Ale vedel som čo mám robiť, čo robiť aby som zastavil tú bolesť.

"Seokjin." Otočil som hlavu na môjho kamaráta vďaka jeho vzlykom. Unikol uchopeniu toho muža a bežal k mojim dverám. Bol v slzách. Otec, s jednou rukou s ktorou stále držal moje rameno, zabuchol dvere s jeho druhou rukou. Ospravedlnil som sa mu. "Je mi to ľúto, otec. Už nebudem robiť problémy."

Na druhý deň, miesto vedľa mňa v škole bolo prázdne. Moja učiteľka povedala že prestúpil na inú školu.