(HYYH) The Most Beautiful Moment in Life 1 {Slovak TR.}

Všetko Sa Začalo Tu (PT1)

Seokjin
2 Marec Rok 19

Vstúpil som do riaditeľovej kancelárie nasledujúc otca. Smrdelo to tam ako pleseň. Bolo to už desať dní odkedy som prišiel do U.S., a deň predtým som zistil že budem o jeden ročník nižšie kvôli inému školskému systému. "Prosím, postarajte sa o môjho syna dobre." Zachvel som sa kvôli otcovej ruke na mojom ramene. "Škola je nebezpečné miesto. Musí byť prísne kontrolované." Riaditeľ sa mi pozrel do očí. Mal na sebe čierny oblek, jeho vráskavé líca a kútiky úst sa trocha zachveli vždy keď rozprával. Vnútro jeho tmavých pier bolo ešte tmavšie. "Súhlasíš Seokjin?" Zatiaľ čo ja som bol zaskočený vďaka jeho náhlej otázke, otec spevnil stisk na mojom ramene. Pocítil som prudkú bolesť na zátylku. "Som si istý že sa budeš správať dobre." Riaditeľ sa tvrdohlavo snažil spraviť očný kontakt, zatiaľ čo na mňa otec ďalej tlačil. Zaťal som ruky v päsť, akoby mi jeho zovretie malo zlomiť lopatku. "Vieš že ma musíš stále informovať, že? Budeš dobrý študent, že?" Riaditeľ sa na mňa povýšenecky pozrel bez náznaku úsmevu. "Áno." Hneď potom ako som zo seba vytlačil odpoveď, bolesť na mojom ramene zmizla. Otec a riaditeľ kričali smiechom. Nedokázal som ani zdvihnúť hlavu. Stále som sa pozeral na otcove hnedé topánky a riaditeľove čierne topánky. Špičky topánok žiarili, hoci to bolo pre mňa zvláštne, odkiaľ to svetlo vychádzalo.

Jimin
12 Marec Rok 19

Bolo to už niekoľko dní odkedy začal nový semester, ale moji spolužiaci mi stále boli ako cudzí. Nebolo ťažké uhádnuť že o mne klebetili. Snažil som sa chovať ľahostajne ale bezvýsledne. "Počuli sme že bývaš v apartmáne cez rieku. Prečo si prišiel do tejto školy?" Predstieral som že som nepočul ich otázku. Nemal som im čo povedať. Pokračoval som ďalej v ceste so sklonenou hlavou. "Hej, nepočul si ma?" Zrýchlil som tempo. Prestupoval som z jednej školy do druhej zatiaľ čo som bol v nemocnici a mimo nej. V našom susedstve neboli ďalšie školy do ktorých by som mohol prestúpiť.

Namieril som do učebne z ktorej sa stal sklad ktorý som mal upratať ako trest za to že som prišiel neskoro. Keď som otvoril dvere, zľakol som sa hlasov ktoré šli z vnútra. Kto by tu mohol byť o takomto čase? Chcel som potichu zavrieť dvere a otočiť sa, keď som zrazu započul svoje meno. "Hej, si Park Jimin, že?" Boli to starší žiaci ktorý upratovali učebňu za to že prišli neskoro. Nebol som si istý či im mám odpovedať alebo proste odísť. Niekto im poklepkal po ramene. "Nejdeš dovnútra?" Bez toho aby som si to uvedomil, vkročil som do miestnosti. "Je dobré ťa znova vidieť. Nepamätáš si ma? Som Taehyung. Sme v rovnakom ročníku."

Predtým než som to vedel, sedel som na stoličke. Dvere skladu sa stále otvárali a zatvárali. Sedem študentov ktorý upratovali boli všetci dnu. Nikto sa nepýtal otázky. Počúvali sme hudbu, čítali knihy, tancovali, a zabávali sme sa. Mal som pocit že sme spolu boli večnosť.

Yoongi
12 Jún Rok 19

Prerušil som školu bez rozmýšľania, ale nemal som kam ísť. Nemal som peniaze a nemal som čo robiť. Bol to Namjoon kto ako prvý navrhol že by sme šli k moru. Ostatný vyzerali že sú nadšení, ale mne to bolo jedno. "Máš nejaké peniaze?" Počul moju otázku, Namjoon povedal ostatným aby si prehrabali vrecká. Pár mincí a pár bankoviek. "Nemôžme ísť."
"Prečo nejdeme peši?" To musel byť Taehyung. Namjoonov výraz mu jasne naznačil že by mal najprv rozmýšľať predtým než niečo povie. Všetci okrem mňa rozprávali, smiali sa bez príčiny a blaznili sa. Oprel som sa pretože som nemal náladu. Slnko pálilo. Bolo poludnie, a pod stromami nebol žiadny tieň. Asfaltová cesta nemala žiadne chodníky, a vždy keď prešlo okolo auto, rozvírilo hustý mrak prachu.

"Poďme tam." Bol to Taehyung.
Alebo, bol to Hoseok? Aj tak som nedával pozor. Ale musel to byť jeden z nich. Nevidím v tom žiadny zmysel aby sme tam šli. Mám im povedať aby išli bezo mňa? Otočil som hlavu a skoro som do niekoho narazil. Bol to Jimin. Stál tam ako socha. Jeho tvár sa triasla, každý malý sval. Akoby videl niečo hrozivé. "Si v poriadku?" Vyzeral tak že si tú otázku nevšimol. Jeho pohľad bol zameraný na tabuli na ktorej bolo napísané 2.1km do Arboréta Trávnatých Kvetín. Pot mu tiekol dole po tvári, a zbledol, akoby mal dopadnúť. "Park Jimin!" Znova som ho zavolal, ale on sa ani nepohol. Iba tam stál, pozeral sa tabuľu.

"Hej, je až moc teplo na arborétum. Poďme k moru." Snažil som sa to povedať čo najviac energeticky ako sa len dalo. Nevedel som čo to Arborétum Trávnatých Kvetín bolo, ale mal som inštinktívny pocit že by sme sa tomu mali vyhnúť. "Máme málo peňazí." Hoseok namietal. "Môžme ísť peši." Bol to Taehyung, znova. "Myslím že na niečo prídeme keď sa dostaneme na vlakovú stanicu. Pravdaže, budeme musieť preskočiť obed." Namjoon povedal. Jungkook a Taehyung zafňukali. Jimin sa z toho konečne dostal po tom čo všetci vyrazili na stanicu. Jimin s nízko ohnutou hlavou, zhrbenými ramenami, vyzeral ako dieťa. Pozrel som sa späť na tabuľu.
Slová Arborétum Trávnatých Kvetín sa nám pomaly dostávali z dohľadu.