Manželská zmluva - Maedoll

Chladné noci

Jeho sústredený pohľad ju začína priťahovať a ona by sa na neho vedela pozerať aj hodiny.

"Zvyknete len tak pozorovať ľudí?"

Úsmev sa jej rozšíri, keď sa jej oči stretnú s tými jeho. "Iba ak je objekt zaujímavý." Prizná sa spokojne.

"Takže ja som pre vás zaujímavý objekt?"

***

Večer Killian nechal Maedoll osamote. Zatiaľ zbehol do ateliéru zistiť či ich diela už zaschli a keď zistil, že áno okamžite sa ich rozhodol oba povesiť. Mal na dlhej chodbe voľné miesta na stene a hlavne boli slnečné. Teda ideálne miesto pre oba obrazy. Odniesol ich a s kladivom v ruke začal štyri klince pribíjať do steny.

Na ten buchot Mae vykukla zo svojej izby a neveriacky jej vyletelo obočie dohora. "To nemyslite vážne!"

"Čo?" opýtal sa s nadvihnutým obočím a klincami v ústach.

Polichotená Mae sa oprela ramenom o stenu. Neprestával ju prekvapovať. "Vy to vážne tlčiete na stenu? To moje?" Bolo neskutočné ako rýchlo si ju vedel získať. Narozdiel od svojej sestry bola síce Mae ovplyvniteľnejšia a hlavne mladšia, priveľmi romanticky založená osôbka, no i tak ju prekvapovalo časté zahriatie pri hrudi, keď pre ňu Killian urobil, podľa neho, maličkosti.

***

Dni plynuli a obaja budúci snúbenci spolu začali tráviť čas. Mae prestávala celú dobu trčať len v svojej izbe a radšej, keď práve nepracoval, venovala svoju pozornosť Killianovi. Viedli spolu rozhovory o jeho cestách a o jej imaginárnych cestách. O jeho splnených snoch a o jej idylickým predstavám. O tom, ako sa začínal držať pri zemi a o tom ako ona ešte stále lieta hlavou v oblakoch.
Vedela ho prehovoriť na prechádzky, aj keď si už chcel len oddýchnuť.
Dom pána Hosleyho začal dýchať radosťou a živelnosťou.

Často sedávali v obývačke. Obaja v tichosti, ponorení do kníh a myšlienok. Zdrojom tepla a zvuku bolo len praskajúce drevo v krbe.

Sledovala ho. Každý večer trávia v tichosti. Vôbec sa skoro nerozprávali dokým neprišiel Xavier.

Xavier...

Zahnala myšlienku na neho a obzrela si Killiana celého. Od nôh až po uvoľnenú tvár. Ona si zložila bosé nohy pod zadok. Lakťom ľavej ruky sa oprela o operadlo a znova sa začítala do knihy.

"Akú knihu čítate dnes?"

"Annu Kareninu." Odvetila priam okamžite. Chce sa rozprávať!

"To je ten príbeh o urodzenej dáme v Rusku?"

Prikývla a knihu zaklapla. "Áno! Ona sa zamiluje do jedného pána a pri tom je vydatá a má jedno dieťa. Nakoniec zisťuje, že sa ňou chlap, ktorého miluje, len chvastá a že nedokáže ďalej takto žiť. Vrhá sa pod kolesá vlaku a umiera."

Zavládlo chvíľkové ticho.

"Wau, to ste mi skutočne zhrnuli celú knihu do troch viet?"

"Je síce drzé to takto povedať ale v skratke áno. Mám rada klasiky. A hlavne hrdinky, ktoré sú vzdorovité. Aspoň na pár chvíľ som aj ja."

"Ak sa niekedy rozhodnete písať knihy, určite si spomeňte na naše zoznámenie vo vašej záhrade."

"To som bola hnusná, nie vzdorovitá. Nedokážem taká byť." Horekovala. "Aj keď sa snažím. To moja sestra by vám ukázala, čo je to vzdor." Zasmeje sa potichu.

"Vaša sestra? Stasia? Tak sa volá, všakže?" po jej prikývnutí pokračoval. "Ona je vzdorovitá?" o jej blízkych nevedel veľa ale rád si o nich niečo vypočuje.

Mae si unavene ľahla na brucho a oboma rukami sa oprela o opierku sedačky. "Viac ako si dokážete predstaviť."

"A to už prečo? Proti čomu vzdorovala? Alebo vzdoruje?"

"Myslím, že proti všetkému." Zavrela oči. Padla na ňu jemná únava.

"Tak to ste sa s ňou doma nenudili. Zjavne ani pán manžel."

Killian na ňu pozrel, keď neodpovedala. Jej tvár tak nevyzerá napäto ale úplne uvoľnene. Dovolil si skĺznuť po nej pohľadom ale potom pokrútil hlavou a prevrátil sa späť na chrbát.

"Myslím, že Sebastian s tým už problém nemá." Tentoraz jej hlas znel už priveľmi subtílne.

Vycítil, že pomaly zaspáva.

"Maedoll, nechcete si ísť radšej ľahnúť?"

"Nie, je mi strašne príjemne."

"Ale v posteli by vám bolo lepšie."

Nadvihol sa na kresle, aby zistil, či zaspala. Chvíľu ju ešte pozoroval, no keď sa nehýbala a len hrudník sa jej dvíhal v pomalom tempe, postavil sa a podišiel k Mae, schúlenej na pohovke. Nemohol ju tu predsa nechať spať, o chvíľu by oheň v krbe vyhasol a jej by tu bola prekliata zima. Zasunul teda opatrne ruky pod jej lopatky a kolená a zodvihol do náručia. So zatajeným dychom kontroloval, či ju tým nezobudil. Bola ľahučká ako pierko.

Jednou rukou otvoril dvere a vyšiel s ňou dnu. Svetlo nezasvietil, len podišiel k posteli a položil ju nežne do nej.

"Killian?"

Stál len pár krokov od jej postele, keď ju začul zašepkať jeho meno.

"Áno?"

"Ostaňte, prosím. " Hľadela na jeho siluetu v tme. "Je mi zima."

Eeeejha, všakže 😄
Ako sa páčila nová kapitolka? Dúfam, že ste radi, že sme späť, lebo my hej!❤️ (A)