Manželská zmluva - Maedoll

Nástroj ku sláve

„Zbláznila si sa, Maedoll?"
„Čo ti to vôbec napadlo? Vieš aká to je len hanba? Najmladšia dcérka, ktorá skoro spadla pod vlak!"
„Ako si sa vôbec opovážila? Odísť z domu! Kam si chcela ísť?
„Skočiť? Nie, nie, moja zlatá, niečo také by tebe ani len nenapadlo! Kam si chcela ísť?"

Zdalo sa jej, že na ňu matka kričí bez prestania. Nepočúvala ju. Nepočúvala čo jej hovorila. Samozrejme, že by neskočila! Napriek tomu, že tam stála. Napriek tomu, že zbierala odvahu. A dokonca napriek tomu, že vykročila.
Neskočila by, lebo bola srab! Nedokázala sa postaviť ani vlastnej mame.

Predstavovala si, že týmto výkrikom do tmy sa nad tým zamyslí. Že si uvedomí, že nútiť do niečoho takého jej dcéru je nenormálne. A nemorálne!
Žiaľ, pani Hambletonová nemala v pláne vzdať sa svojich snov. Kým sa Maedoll vrátila do domu Killiana, už mala dvoch strážcov, ktorý na ňu dávali pozor. Práve vďaka tomu prvému bol jej únik odhalený a sabotovaný.

„Killian sa o teba neskutočne bál! A nie len to! Snažil sa tú svadbu dokonca zrušiť! Až tak si mu ublížila!"

Našiel ju sedieť tichučko v izbe.

"Hádam ste nemali v pláne ujsť mi!"

Akoby sa scvrkla ešte viac.

"Mala. Ale nie len vám. Všetkým

"Skutočne by ste nás chceli takto trápiť?"

"To by ste predsa prežili. Sám ste povedali, že ak si vyberiem Xaviera, prežijete to. Nevidím v tom rozdiel, ak by som ušla. A ostatný už majú svoje lásky a životy, prešlo by ich to."

"Lenže ak by ste odišli, už nikdy by som vás nevidel a to by som skutočne neprežil."

„To Vám neverím."

„Mae, prečo by som Vám klamal? Ak Vám tak veľmi ubližuje, že si ma musíte zobrať tak-„

„Killian! Pane bože, prosím, prestaňte s touto témou! Čo nevidíte čo naozaj ma trápi?"

„Mae, nie..."

Obaja ostali mlčať a pohľadmi visieť na tom druhom. Videla, že pochopil.

„Viete to."

Jej šepot prerazil bránu toho nevypovedaného. Rozbilo sa tak všetko. Jeho pohľad znežnel, zosmutnel. Nutkaniam, ktoré tak veľmi potláčal chcel dať zelenú. Aspoň na chvíľu. Aspoň na chvíľu držať toto nežné stvorenie plné silných pocitov v náručí. Ochraňovať ju od impulzívnych rozhodnutí.

„Mae, zajtra je svadba. Ešte stále to môžeme..."

Umlčala ho bozkom. Celý telom sa natlačila na to jeho, pri čom sa musela držať na špičkách. A on jej ten bozk opätoval.

Opätoval ho, pretože chcel a potreboval.

Opätoval, pretože to mohlo byť posledný krát.

Síce to trvalo dlhšie ako som predpokladala, ospravedlňujem sa. Pár vecí som musela doriešiť v osobnom živote a táto Covid situácia tiež nie je to pravé orechové.

Blížime sa do finále!