Manželská zmluva - Maedoll

Zovretie stúh

"Nešli by ste so mnou k tomu jazeru?" Pousmeje sa.

"Xavier Vás tam nevzal?"

"Nie, Xavier ma tam nevzal. Boli sme len doma."

***

"Maedoll, spravil som vám niečo?"

"Prečo o ňom stále rozprávate? Myslíte si, že to pre mňa je ľahké? Vyberať si medzi dvoma rozdielnymi mužmi?!"

"Vyberať, Mae?"

Mlčala. Bála sa tých slov.

"Maedoll, ako ste to myslela?"

"Nijak."

Cítil, že z nej nedostane viac slov a rozhodol sa ísť s pravdou von.

"Ja a Xavier máme plán.."

Zasa on! Zas a znova, stále dookola tá istá téma. Prerušila ho skríknutím.

"Ľúbim vás!"

„Slečna Mae..."

"Čo mi na to poviete teraz?! Znova začnete, že je tu Xavier ? Že ma ľúbi. Prekvapenie, viem! Viete čo? Je mi jedno čo poviete. Robíte to len ťažším! V jednom kuse! Milujem Váš dom, Vašu knižnicu, záhradu. Milujem Vás! Milujem tú Vašu otrasne dobrácku povahu a milosť! Pokoru a ostatne hrozné veci, ktoré Vás robia Vami! A za to vás nenávidím!"

"Milujete aj Xaviera?" opýtal sa jej hneď ako ukončila svoj ukričaný preslov.

"A vy, keď o ňom stále rozprávate?!"

***

"Obaja sme si tento príbeh poriadne zamotali. Ako spisovatelia by sme svojich čitateľov poriadne trápili."

"Nerobíte mi to ľahšie tak či tak. Stačí pozerať na vaše zdvorile správanie a ja vás nenávidím!"

"A to zasa prečo slečna? Mám pocit, že ma nenávidíte len preto, že som!"

"Presne tak, zjavne v tom bude problém."

"Mám pocit, že sme chceli ísť spať ale toto sa spánku ani zďaleka nepribližuje."

"Spať nemám zatiaľ v úmysle, pane."

"Maedoll, prosím!"

Trápila ho. Akoby sa pretekali kto toho druhého potrápi viac. Chveli sa rovnako pri bozkoch, ktoré si vymieňali.

"Máte pravdu. Nie je to dobrý nápad!"

***

Bola hlboká noc, keď Mae vybehla z domu. Okrem nočnej košele ju na tele hrial sveter, ktorý jej pri behu vial rovnako ako dlhé vlasy. Musela utiecť. Nie od Killiana, nie od Xaviera. Od tohto všetkého. Jej nežná a krehká duša už nedokázala čeliť toľkým citom, ktorých bola ona schopná. Každým dňom, čo bola svadba bližšie sa jej pomyselný korzet zúžil tak prudko, že by o dva dni určite dýchať nemohla. Udusila by sa. Ak nie korzetom, tak ohňom, ktorý sa ku nej stále blížil. Dym ju dusil, nech sa otočila kamkoľvek.
Bola príliš mladá na veľké rozhodnutia. Nešlo o príchuť limonády. Nešlo o aktivitu cez deň. Išlo o jej svadbu. O zmluvu, ktorú podpíše a bude sa ňou riadiť celý život.

Nebolo tak dávno odkedy bola dospelá! Ani jeden z jej súrodencov nemusel riešiť vydaj tak skoro. Nezačala poriadne ani žiť a už sa mala vydať.

„Rýchlik 605, pravidelný odchod 5 hodín, desať minút, bude pristavený k nástupišťu 3, koľaj tri."