Pieces Of Love (HP FanFiction)

7.kapitola

Chladný február vystriedal marec, jar sa začala. Všetko rozkvitlo a postupne ako sa posúval rok, slnko vystúpilo vyššie a všetci začali pociťovať letné počasie. Jún bol už v polovici. Pre Ignatiusa Prewetta sa však nič nezmenilo. Oči mal vpadnuté, bez chute do života. Už to trvalo polroka odkedy sa prebúdzal vedľa ženy, ktorá poriadne nevedela kým je a on s tým nemohol nič urobiť. Zhruba pred mesiacom jej znížili dávku liekov a jediné, čo ho čakalo bol jej hysterický záchvat. Nedokázal sa na to viac pozerať. Preto bol teraz na inom mieste. Slnko na neho pražilo, po čele mu stekal pot. Také horúce leto už dávno nezažil, ale ignoroval to. Pohľadom klesol nižšie. Očami mapoval mramorový hrobček pred ním.

„Ahoj, princezná," položil naň kytičku prvosienok. Inak bol hrobček takmer neobstaraný. Niekde na ňom rástla už aj burina, ktorú rýchlo vytrhol. Okrem neho sem občas prišla aj Stella s Armanom, avšak len veľmi sporadicky. Pre tých starých ľudí, to bolo veľmi ťažké. Ignatius klesol na kolená.

„Opäť som tu. Prišiel som ťa pozrieť," smutne sa usmial, akoby sa rozprával so živou osobou, „poslednú dobu si jediná, ktorej môžem povedať všetko, čo mám na duši. Tvoji krstní rodičia sa teraz chystajú na príchod svojich bábätiek. Tvoji bratranci alebo sesternice prídu na svet už tento mesiac. Určite im o tebe poviem. Tvoji starí rodičia ťa sem pozerať nechodia, pretože sú veľmi smutní. Aj ja som. Ale nemôžem ťa tu nechať samú. V práci sa mi darí. Tvoj dedko ma dokonca povýšil. Mám tú prácu rád, aspoň zabúdam nato, čo ma ťaží a som menej doma. Teraz sa určite mračíš. Mal by som byť doma a opatrovať tvoju mamu.." zmĺkol. Slovo opatrovať znelo, akoby bola nevládna.

„Tvoj odchod jej veľmi ublížil, hviezdička," povedal popravde, „myslím si, že tvoja mamička si to vnútorne uvedomuje. Vie, že nie si s nami. Jej srdce to vie. Ale jej hlava sa bojí toho uvedomia a preto si stále nahovára, že ty žiješ. Hoci, mám pocit, že jedného dňa to príde. Minule podotkla, že by sme mali navštíviť liečiteľa, pretože má pocit, že poriadne nerastieš. Dokážeš si to predstaviť, však? Veľmi sa trápim. Som zbabelec, Daisy, ja viem. Nedokážem pri Sophie stáť, čeliť nášmu smútku. Namiesto toho chodím vyplakávať sem. Prepáč mi," dostal zo seba toľko slov, po toľkej dobe a stále sa mu neuľavilo, „možno je to moja vina. Tvoja mamička sa na teba vzorne pripravovala. Starala sa o teba, vymýšľala ti meno. Tvoje druhé meno je Primrose. Vieš, to je po prvosienke. Bol to prvý kvet, čo som jej dal. Chcela, aby si sa volala po symbole našej lásky,"

„Možno tým, že som ti nechcel dať meno s takým hlbokým významom som jej naznačil, že vás toľko neľúbim, ale prisahám, že to nie je pravda! Ľúbim ťa, dcérka. Vyčítam si každý deň, že som k tehotenstvu tvojej maminky pristupoval tak skepticky, so strachom. Keby ste obe cítili moju skutočnú radosť, možno by ste to zvládli. Pretože ja mám pocit, že som vás stratil obe. Tvoja maminka už nie je tá, do ktorej som sa zamiloval a ja sa bojím, že už ani nebude. Vždy snívala o veľkej rodine. A ona si ani neuvedomuje, že mi tú rodinu nebude nikdy môcť dať.." zotrel si slzy z líc.

„Viem, čo mi chceš vytknúť," pozrel sa na ňu, „chceš mi vytknúť, to čo som dlhé mesiace zamlčoval.. tvojich druhých starých rodičov.." nestihol však dopovedať myšlienku, pretože mu ktosi skočil do reči.

„Pán Prewett?"

Otočil sa. Stál pred ním starý muž. Vlasy mal už takmer biele a na sebe nejaké slávnostné rúcho. Mierne zažmúril, aby na toho muža videl lepšie. Bol to kňaz.

„Dobrý deň, ako vám pomôžem?" spýtal sa Ignatius a vstal na nohy. Toho muža videl prvýkrát.

„Som kňaz tohto kostola.." vysvetlil mu.

„To nie je možné. V tomto kostole som si bral svoju manželku a oddával nás omnoho mladší kňaz. Nič v zlom," ospravedlnil sa prudko.

„Bol som dlho indisponovaný. Teraz som sa vrátil. Ťažké zdravotné problémy. Oddával vás môj kolega a práve kvôli tomuto chcem s vami hovoriť. Myslím, že to čo vám poviem, vám nebude ani trochu príjemné.."