Pieces Of Love (HP FanFiction)

13.kapitola

1964

Josephine a Nicholas si nemohli priať krajší život. Nicholas sa hneď nastúpil na aurorský výcvik, kde mu to šlo veľmi dobre. Pracoval usilovne a napokon ho prijali medzi seba. Jeho kolega bol o trochu starší, Fleamont Potter a stal sa jeho naozaj blízkym priateľom, keďže Ignatiusa už nevidel. Fleamont mal syna Jamesa, len o pár mesiacov staršieho než boli jeho dcérky. Po boku Fleamonta sa aj Nicholas stal napriek krátkemu času uznávaným aurorom a Josephine bola na neho právom hrdá.

Josephine si spravila liečiteľský kurz až keď mali dievčatá dva roky. Prvý rok v Anglicku bývali u Nickovej mamy, ktorej ich spoločnosť len prospela a vnučky vyčarili úsmev. Nicholas si tak prial, hlavne kým nezohnal nejaký domček pre nich. Josephine na neho apelovala, že nechce žiadny honosný dom, ale len malý rodinný domček so záhradou. Nickovi sa splnil ďalší sen, keď jeho mama prijala jeho manželku za svoju dcéru.

Malo to však svoje chyby. Bývali dni aj týždne, kedy Josephine po nociach plakala, chýbala jej rodina a chýbala jej staršia sestra. Rodičia ju o jej stave informovali len zbežne. Ďalšia rana pre Nicka prišla, keď na jeho narodeninovej oslave jeho mama odpadla. Okamžite ju vzali do nemocnice svätého Munga, avšak už sa jej pomôcť nedalo. Stal sa sirotou a od toho dňa odmietal sláviť svoje narodeniny. Josephine stála pri ňom, utierala mu každú slzu, ktorú vyronil a nikdy nechcela, aby sa cítil sám, pretože mal svoju krásnu rodinu.

Po štyroch rokoch žitia v Anglicku, zabudli. Zabudli na trápenie, žili pre prítomnosť a tešili sa zo svojich dcér. Nicholas chodil smútiť za rodičmi a sestričkou a Josephine stále písala listy do Ameriky. Dôležití boli oni. Spoločne si našli však jednu vec, pre ktorú mali ohromnú vášeň. A to bol tanec. Ešte kým bývali s Isidorou, Nicholas ju brával tancovať do mesta a teraz takmer každý večer tancovali v obývačke. Bola to ich rutina, ktorú obaja milovali.

„Láska, som doma!" začula hlas z chodby a usmiala sa.

„Vitaj doma," poslala mu vzdušný bozk. Vyzliekol si kabát, pretože februárové počasie nebolo nič príjemné a musel si z neho oprášiť sneh. Josephine stála v kuchyni a varila. Odkedy bývali sami, naučila sa veľmi dobre variť a každým dňom sa snažila viac a viac. Josephine mala stále na sebe svoju uniformu z nemocnice, kde pracovala ako pomocná sestra. Už od chodby cítil tú skvelú vôňu: „Vonia to výborne."

„Aký si mal deň?" spýtala sa ho, keď ju pobozkal na líce.

Skorej však než stihol odpovedať, vyrušil ho detský hlások: „Tatinko, aha čo som nakleslila!"

Otočil sa a všimol si svoje dve dcéry, ktoré sedeli za jedálenským stolom. Obe mali pod sebou vankúše, keďže ešte poriadne nedočiahli. Po stole boli pováľané farbičky a kreslili si. Jedna z nich mala dva vrkôčiky a vedel, že to je Dennise. Josephine sa vždy tešila nato, že bude svoje dcérky česať, avšak Clarisse jej svoje bujné kadere nikdy dať do gumičky. Vďaka tomu ich presne rozoznal a uvedomil si, že na neho hovorí staršia dcérka. Spomenul si na to, ako kedysi Josephine predpovedala, že Clary bude temperamentné dievča, ktoré sa bude vedieť presadiť a skutočne to bola pravda. Čokoľvek spravila, vždy sa šla pochváliť rodičom.

„Princezné," pohladkala Dennise po vláskoch.

„Ajoj, tatinko," venovala mu Dennise úsmev, ktorý bol naozaj komický, pretože jej vypadli dva predné zúbky a vyzerala naozaj chutne, keď sa cerila.

„Tatinoo, pozli sa!" zdvihla Clary papier, ktorý bol plný čmáraníc.

„Vyzerá to perfektne," žmurkol na ňu, aj keď naozaj nevedel, čo je to.

„Na dnes by, ale kreslenia stačilo," ozvala sa Josephine, „už bude čas večere, takže odpratať stolík, umyť si ručičky a nachystať sa."