Pieces Of Love (HP FanFiction)

Epilóg

1971

„Chápeš, že už je to toľko rokov," povzdychla si tmavovlasá žena. Mala na sebe čierne kabát, pretože hoci september ešte len začínal, lialo ako z krhly a jej to nevadilo. Tmavé vlasy už mala dosť zmoknuté a nohy sa jej triasli od zimy. Hľadela pred seba na náhrobok z bieleho mramoru, na ktorom boli položené pivonky, jej obľúbené kvety. Potiahla nosom a pokračovala: „Dnes sme dievčatá odprevadili na vlak. Clary sa už nevedela dočkať, ale Dennise mala mierne obavy z toho, že nás tu nechá samých. Zlaté dievčatká. Pomaly premýšľam, že sa vrátim do Ameriky, pretože keď dievčatá odišli už tu byť nemusím. Hoci moja práca ma baví. Predvčerom som bola v Šikmej Uličke v jednom podniku a niekoho som tam spoznala.. aj keď už na lásku neverím."

Sophie si smutne odfúkla: „Volá sa Alphard, ale to nie je podstatné. Dnes snáď dievčatá pošlú list, že do akej fakulty ich zaradí Triediaci klobúk. Nick im povedal všetko o Rokforte, takže mi to celé vysvetľovali. S Nickom vychádzame fajn, nemusíš sa báť. Trvalo to nejaký čas, ale žiaľ- spoločná bolesť nás spojila. Už to celé roky nie je ten chlap, akého som poznala, ale pre dievčatá sa snaží. Naozaj."

„Obom nám chýbaš, Joe. Odišla si veľmi mladá a ja neviem.. či ti dokážem odpustiť, že si odišla. Bolí ma to veľmi. Toľkokrát som sa ti ospravedlnila zato, čo som urobila. Prijala si ma do svojho domu a dovolila si mi stráviť posledný rok s tebou. Bojovala si z celých síl a nemôžeme ti vyčítať, že už si bola unavená.. kto by nebol. Mrzí ma to, Josephine. Tento svet je bez teba takým smutným miestom.. Veľmi ťa ľúbim a vždy budem. Budem tu stáť pri tvojich dcéracj a vždy ti prídem povedať čo máme nové, áno? Len mi sľúb jednu vec ty... daj mi tam hore pozor na moje dievčatko," po lícach jej stekali obrovské slzy.

Dážď pomaly zjemnel a pre Sophie to bolo znamenie, že ju mladšia sestra počúva. Nie, nedokázala sa s tým zmieriť. Celé tri roky nebola pre svoju sestru oporou, iba jej ublížila a jej sestra jej napriek tomu otvorila náruč a prosila ju nech je pri nej až do konca. Sophie nikdy nedokázala vymazať z tváre ten pohľad.

***

„Pomôžte mi niekto! Strašne to bolí!" Josephine kričala. Zvíjala sa na nemocničnej posteli, kde ju pred pár dňami vzali. Jej bolesti už nemali konca kraja. Tvár mala bledú, oči podliate a aj vlasy mala redšie. Nicholas a Sophie boli obaja pri nej, avšak keď sa začala zvíjať, Nick odbehol okamžite po liečiteľa a Sophie ju držala za ruku.

„Prosím! Nech už to skončí! Aaaa!" vykrikovala a Sophie to vháňalo slzy do očí.

„Sophie, miláčik vydrž. Sestrička.." pobozkala ju na čelo. Dievčatá boli u susedov.

„Nie, Sophie! Ja už nevydržím!" Sophie cítila ako jej silno stískala ruku.

„Josephine.."

„Sľúb mi niečo," žiadala ju medzi nádychmi, „postaráš sa o nich.. musíš.. aj o Nicholasa.. o dievčatá.. nesmú upadnúť do smútku.. sľúb.. sľúb mi to.."

„Josie.. zvládneš to.."

„Sľúb mi to!" vykríkla znova bolesťou.

„Sľubujem.." sotva to dopovedala, dnu vošli dvaja liečitelia. Jeden mieril na Josephine prútikom, čosi si šepkal a druhý jej pichol injekciu do ruky. Sophie cítila, že stisk povolil a jej sestra zavrela oči. Liečiteľ sa na nich otočil: „Povolili sme bolesti a uspali ju. Je mi to vážne ľúto, ale liečba na pani Derwentovú vôbec nezaberá. Trpí veľkými bolesťami a najbližších dvadsať štyri hodín ju budeme pozorovať. Mali by ste ísť domov. Oddýchnuť si. Budeme vás informovať."

„Nikam nejdeme. Zostaneme tu," rozhodol sa Nick.

„Pán Derwent. Sotva jej pomôžete. Bude ešte veľmi dlho spať. Urobíme všetko preto, aby sme ju zachránili," sľúbil mu. Presvedčil tým oboch, aby sa vrátili domov. Vrátili sa v tichu a dievčatá nechali prespať u susedy, pretože nechceli, aby boli v tom depresívnom prostredí. Obaja boli s myšlienkami pri Josephine, pri žene, ktorá ich spájala. Sophie plakala, prezerala si fotografie. V mysli mala stále bolestivý výraz jej malej sestričky a trhalo jej to srdce, pretože ona si niečo také nezaslúžila. Dúfala však, že ten boj ešte vybojuje.

Ešte v tú noc im liečitelia poslali patronusa.

Josephine sa zastavilo srdce.

Jej bolesť sa skončila.

***

„Sophie?"

Otočila sa za hlasom a neverila tomu, čo vidí. Stál pred ňou muž. Mal kabát, ale jeho blonďavú šticu by spoznala kdekoľvek. Nebol však sám, držal za ruku čiernovlasú ženu, ktorá bola naozaj veľmi pekná. Mala veľké modré oči a vyzerala ako pravá dáma. Bol to Ignatius a očividne jeho manželka Lucretia. Prvýkrát ho stretla odkedy je späť v Anglicku. Nevedela ako má reagovať. K Ignatiusovi už dávno necítila lásku a v skutočnosti bola tomu rada.

„Ahoj, Ignatius," pozdravila ho.

„Nevedel som, že... toto je moja manželka Lucretia,"

„Veľmi ma teší," usmiala sa na ňu tá žena a podala jej ruku, „Lucretia Prewettová."

„Sophie Flawleyová," predstavila sa.

„Vy ste..? Prepáčte. Ignatius, nechám vás. Počkám ťa pred bránou," usmiala sa smutne na svojho manžela. Ignatius bol naozaj rád, že vedela celú pravdu. Opäť ďakoval Merlinovi, že mu dal túto ženu do života. Počkal kým odišla a potom prehovoril: „Nevedel som, že si v Anglicku. Ako dlho..?"

„Už to bude takmer sedem rokov. Pustili ma po dvoch rokoch, ak ťa to zaujíma. Prišla som sem, aby som bola so sestrou. A teraz, aby som dávala pozor na jej dcéry," vysvetlila mu, „čo tu robíš ty?"

„Moji rodičia sú pochovaní tu kúsok," pokýval hlavou, aby jej naznačil smer, „navyše ideme teraz k mojej neteri Molly. Minulý rok sa jej narodil syn. Pomenovali ho William. Tak sa na neho chceme ísť pozrieť. Som na ňu hrdý," vysvetľoval jej ďalej a Sophie ho počúvala. O jeho neteri Molly počula veľa a bola si istá, že bude skvelou mamou: „A čo ty? Máš deti?"

„Lucretia nemôže mať deti," vysvetlil jej, „ale zvládame to statočne."

„Aha."

„Sophie.. nechcel som.."

„Čo si nechcel? Pripomenúť mi, že ani so mnou si nemohol mať deti? Že si si ma vzal, lebo si ma podviedol a mal si výčitky? Nemusíš. Chápem, že si pri mne trpel. Keď sa pozriem na svoje spätné ja, uvedomujem si akým bláznom som bola. Neprajem ti nič zlé a som rada, že si šťastný. Blahoželám aj Molly k synčekovi. Hoci ona ma ani nepozná. Ale je to jedno. Sú to už roky, Ignatius. A ja ľutujem len jednu vec. Že som pri tebe stratila najkrajšiu časť mladosti. Zbohom, Ignatius."

Ahojte  
tak predsa len som vydala záver už dnes. Nie je dlhý a ani nemal byť. Tí, ktorí čítate Pieces of Me ste vedeli, že Josephine nad chorobou nevyhrala, pre niektorých to bola novinka. Každopádne uvedomujem si, že mala sotva dvadsať päť rokov, skutočne mala celý život pred sebou. 
Tento epilóg som plánovala už od začiatku, keď som vymyslela túto zápletku. Sophie v ňom urobila hrubú čiaru za minulosťou. Rátam, že Alphard mohol byť starý jak ona a či spolu niečo krátke mali, to už je vo hviezdach :D a iste viete, o ktorom Alphardovi hovorím :)
Čo viac povedať? Zdržala som sa pri tejto poviedke omnoho dlhšie, už len preto, že môj počítač štrajkoval. Rozhodla som sa k nej v polke písania Pieces of Me ( ktorí ste začali čítať najskôr toto, nevadí ) keď som si uvedomila, že chcem sériu "Pieces" rozšíriť a preto už mám v hlave aj iné pokračovanie. Alebo pokračovania ? :D 
Som rada, že aj tento príbeh vás zaujal, že ste mu dali šancu aj keď to bolo menej kánonické, pretože okrem Ignatiusa a Lucretie teda ( plus ich rodiny) boli všetci mnou vymyslení :D keby som pri písaní Clarisse a Dennise vedela, že budem aj o ich rodine písať, tak by som si možno vybrala známejšiu. 
Zdravotný stav a minulosť Sophie sa určite podpíšu aj na druhom príbehu, ktorý sa predsa len týka Dennise :/ 
Načo som najviac pyšná v tomto príbehu je vzťah Sophie a Josephine - teda po určitú časť a mojou obľúbenou postavou bol skrátka Arman :D môžete mi napísať kto bol váš.