Pieces Of Love (HP FanFiction)

1.kapitola

Bolo to len pár mesiacov, čo Sophie Flawleyová dovŕšila sedemnásť rokov a to oficiálnu dospelosť. Školský rok sa jej skončil, začínali letné prázdniny, čo pre ňu znamenala práca v otcovej firme. Za celé roky, čo študovala sa na to tešila. Otec jej vždy vravel, že si ju predstavuje v ich firme a ona ho odmietala sklamať. Navyše sa tomu tešila, odmalička bývala v jeho pracovni, sledovala ho ako pracuje s papiermi a keď bola staršia dovolil jej do nich nazrieť. Preto, keď prvé letné ráno vstala mala dobrú náladu. Obliekla si béžový kostýmček, ktorý patril ešte dávnejšie jej mame a tmavé vlasy si nechala rozpustené. Keď sa na seba pozrela v zrkadle, cítila sa viac než spokojne. Stále si opakovala, že je silná žena, ktorá všetko zvládne a vedela, že sa nemýli. Mala tmavohnedé vlasy a tmavé oči. Rysy tváre boli jemné, ale predsa len podobné jej otcovi. Vedela, že je Flawleyová skrz-naskrz a ako najstaršia dcéra odmietla svojho otca sklamať.

Bolo osem hodín ráno, jedáleň už bola obsadená. Jej otec sedel za stolom a čítal si noviny. Pred sebou mal čisto čiernu kávu, akú pil celé roky. Vedľa neho, na pravej strane sedela jej mama. Napriek tomu, že jej ťahalo na štyridsať vyzerala stále skvelo. Vlasy s ryšavým odleskom mala v uhladenom uzle a bola dokonalo upravená. Pobehovala okolo nej mladá slúžka, ktorá sa jej neustále pýtala, čo si dá a ako celé roky, jej mama iba zdvorilostne odpovedala, že si dá čaj. Rovnaká rutina celé roky. Prtitom konverzovala s najmladším členom ich rodiny, ktorý spoločne s ňou včera prišiel domov z Ilvermorny. Bola to jej mladšia sestra Josephine, ktorá mala teraz štrnásť rokov. Bola to verná kópia jej mamy. Husté vlasy mali rovnaký odtieň a dokonca aj oči mala zelenkavé a láskavé. Josephine bola odmalička tiché dieťa, bývala často chorá a preto jej rodičia venovali veľa pozornosti, ale Sophie sa nikdy necítila ukrátená.

„Dobré ránko," usmiala sa a pobozkala sestru do vlasov. Človek by čakal, že dieťa v puberte sa zháči, ale Josie taká nikdy nebola. Mala rada prejavy lásky so staršou sestrou, bolo to pre ňu znamenie, že sa stále veľmi ľúbia.

„Zlatko, ahoj. Ako si sa vyspala? Tešíš sa na prvý deň?" nadviazala s ňou konverzáciu Stella. Od začiatku vedela, že Arman bude ich prvé dieťa pripravovať do firmy a bála sa, aby nevznikli rozbroje medzi nimi. Našťastie Sophie sa už odjakživa na tú prácu tešila. Po ťažkom pôrode Josephine už nemali ďalšie deti. Jednoducho mu nemohla už dať ani syna a celé roky preto potichu mala výčitky, ale keď videla s akou láskou sa Arman stavia k dcéram, bola spokojná. Nikdy na ne nebol hrubý, možno občas prísny, pretože to jeho povaha hovorila za neho. Vždy keď prišiel domov z práce, na tvárach jeho dcér bol čistý úsmev a utekali mu do náručia. Mohla byť šťastnejšia?

„Neskutočne, mama! Už sa teším, keď začnem pracovať!" tešila sa.

„Len pomaly," pobavene povedal Arman a odložil noviny, „najskôr ťa musím zaučiť."

„Ja viem, ja viem," opakovala, lebo toto vedela, „som taká vzrušená, že ani nevládzem jesť!"

„Len pomaly!" ohriakla ju Margaret, ktorá sa záhadne vždy zjavila tam, kde ju človek nečakal. Bola zavalitejšej postavy, preto jej chôdza bola mierne kolísavá. Vlasy mala šedivé, lebo už mala dávno po šesťdesiatke. Stará opatrovateľka vychovávala ešte jej otca, jej domov bol v tomto dome a jej otec nemal to srdce ju prepustiť. Niežeby to mal v pláne. Dozerala na nich, aj napriek tomu, že neboli malými deťmi, „nepôjdeš predsa do práce bez raňajok. To v žiadnom prípade. To sa mi ešte nestalo! Ophelia, v pravej skrinke sú koláče, tie marhuľové. Daj slečne aspoň dva. Nepozeraj sa na tak na mňa, Sophie! Hladnú ťa nikam nepustím!" pohrozila jej prstom a preto sa Sophie pustila do koláčov. Mala od radosti tak stiahnutý žalúdok, že jej ledva išli dolu krkom. Očkom stále prezerala hodiny a čakala, kedy sa jej otec zdvihne a spoločne odídu. Začne nová cesta jej životom.