The Last of Survivors

Schop sa!

Tara

Roztvorila som oči doširoka a rozhliadla sa. Bolo asi ráno keďže sem cez malú škaročku vpadalo slabé svetlo. Dnes sa mi snival sen... Bol strašne divný... Chalan ktoreho som nikdy nevidela, mi hovoril že ma odtial dostane len nesmiem umrieť... Pomrvila siom sa a zabolel ma každy kúsok tela. Ozaj som bola ako živa mrtvola. Pozrela som sa znova na lúč svetla, a môj pohlad skĺzol až dole k malému ostrému predmetu. Zaostrila som zrak a zistila som, že je to sekerka. Preľaknuto som cúvla a nasledne sa otriasla. Prehladala som to tu snaď 1000 krát ale toto tu nebolo. Podišla som bliššie a zazrela som vedla sekerky môj ruksak z detstva. Ako mala som ho schovala skôr ako som prišla do vnútra. Neviem kde sa tu zobral. Rozopla som zips a vopchala som dovnútra ruku a vitiahla som z tade luk. Preboha jak sa tam mestil? Obzrela som si ruksak a nakoniec som znova vopchala ruku do vnútra. Bolo tam strašne vela veci... Akoby bol ten batoch nekonečny! Ničomu som nechapala... Som mrtva? Slusila som sa hodiť cez dvere. Auuu... Tak asi niesom. Vratila som sa po ruksak a sekeru. Nech už je to hocičo, posluži mi to dosť dobre. Sekerkou som na jediny ťah rozbyla dvere. V rýchlosti som vbehla do kuchyne a vzala si balenie mysli cerealii a flašu vody. Vbehla som do kupelne kde som sa zamkla. Bolo to tu upratane. Ani naznak po vražde. Osprchovala som sa.

Rozčesala som si vlasy, a z tašky vytiahla niake oblečenie čo som tam našla. Nakoniec som z tašky vytiahla čierne supry. Doširoka som otvorila ústa. Take topánky som vživote nemala. Pozrela som na moje bose nohy. Vlastne som naposledy mala niake topanky ako mala. Pozrela som sa do zrkadla. Som to ja? Pousmiala som sa, ale môj usmev zmyzol keď mi pohlad padol na telo. Ani naznak po modrynach ktore som ešte pred chvýlov mala na celom tele. Možno sa na mňa aspom raz v živote usmialo šťastie. Zasmiala som sa a vzala batoh. Nato že som tam nahadzala milion veci je lahky ako keby bol prázdny.

,,Tara?'' začula som nervozny hlas matky. Asi zistiila že som neni v pivnici. Rýchlo som vykľzla von oknom a naštartovala auto mojej matky. Keďže som ho omylom nasledne naburala do stromu, musela som isť pešky. No čo. Prechádzka mi prospeje. Náš dom bol vzdialený od civilizácie. Totižto, keď sme bývali v Miami susedia sa vkuse sťažovali. Takže byvame hodný kus od Miami. Priamo v lese. Do mesta je to ale 20-30 km. No čo už. Bežala som cez les a keď sa začalo stmievať usadila som sa v machu pri strome. Rukov som siahla do ruksaku a lašovala sa v ňom, čo tam všetko najdem. Ako prve som vytiahla zapalovač. Nasledne som nazbierala kusky dreva a založila mali oheň, aby som videla. Ďalej som nahmatala niaku kriedu. Prečo by som mala kriedu v taške? Načmarala som kriedou dlhú čiaru na strom. Nič sa nestalo. Chcela som kriedu zahodiť , no v mojej hlave sa vynorili vzpomienky na Zoru, ako niečim čarbala na stenu a tvorila portál. Zavrela som oči. Chcem byť v Miami. Šepla som si a kriedou nakreslila na strom kruh. Podarilo sa. Na strome sa zjavil obraz Miami. Vošla som dnu, pozrela za seba a vzala si tašku z druhej strany. Následne som portál kredou preškrtla, čím sa zatvoril, a rozmazala ho rukami, aby ho už nikto nwepoužil.

Ako prve som zamierila na pumpu kde som si kupila lampáš, ladovú kávu, 5 mysli tyčiniek, čierne okuliare a dva čierne spreje. Len čo som zaplatila za veci, neďaleko pumpy som si vytvorila portál do oklahomy. Idem si po vás decka. Usmiala som sa a nasadila si okuliare a kapucňu.