Cestovatelia

Kapitola 2. Súťaž ,prvá časť

„Tri, dva , jedna, štart!" závod sa odštartoval a my sme vybehli prví. Bežíme čo najrýchlejšie vieme. Vbehli sme do lesa a zastavili sme sa, aby sme skontrolovali či nás nikto nesleduje. „Myslíte že nás niekto sledoval?" opýtal sa Alex. „Je tu asi aj 50 tímov, pochybujem o tom" povedala som. „Takže smerujeme k rybníku?" opýtala sa Lenka. „Áno, nezostáva nám iné robiť, keď budeme mať šťastie ,tak aj niečo ulovíme. Dávajte si pozor na ostatné tímy a pasce!" znovu sme začali utekať. Bežala som ako prvá ,tak som vedela čo je pred nami. 

 Zrazu som zastavila a s tým zastavila aj tím. „Čo sa deje?" spýtali sa. „Psst! Tam sú oranžoví! Alex ti choď z druhej strany a vy dve z boku. Ja ich idem prilákať." Prikývli a rozbehli sa ako som im prikázala. Začala som šliapať na menšie konáriky, aby si ma všimli. Tak, už som ich zaujala. Snažila som sa ich čo najmenej všímať, aby si nemysleli, že je to pasca. Už sa ku mne približovali ,ale zástavu nechali strážiť jedným chalanom. Ten chalan sa zapozeral na veveričku na vedľajšom strome a vtedy mal Alex príležitosť mu ju zobrať . Všimol si toho a zobral im zástavu a skryl sa, do spadnutého stromu, bola tam taká veľká diera, tak do nej vliezol. A ten chlapec si ani nevšimol ,že im zmizla zástava. Ďakujeme veverička, tak som sa rozbehla aj s našou zástavou. Oni ma začali naháňať. „Tím oranžových je vyradený!" zastavila som sa a usmiala sa na oranžových. Neviem ako vedia o tom, že sme im zobrali zástavu, možno tu majú nejaké kamery alebo je na tých zástavách nejaký systém a ono ich to upozorní, keď niekomu zoberieme zástavu. Nebudem nad tím premýšľať, lebo nič nevymyslím. Ako oni odchádzali, ja som išla k môjmu tímu. „Dobrá práca všetci! Škoda že som nič neurobila." so smutným hlasom povedala Lucia „Ďakujeme! Neboj sa, veď ešte závod neskončil. Máme pred sebou ešte veľa dobrodružstva!" Alex, Luciu rozveselil a ja som na nich žiarlila, ale neskôr ma to prešlo. A takým to spôsobom sme odstavili ďalších päť tímom, ale samozrejme bez tej veveričky. Tá bola jedinečná. Dokopy máme šesť zástav. Každí sme si po jednom, aj po dvoch dali do batohu zástavy, aby nikto nevedel že ich máme rozdelené a kde máme aj tú svoju. Pravdaže našu vlastnú som mala ja. 

Sme u rybníku. „Teraz si dáme trochu prestávky. Skúste sa popozerať po okolí, či tu niekto nie je." ohlásila som „Pomôžem Zuzke, aby sme mali zaručenú večeru!" uškrnul sa „My dve sa tak popozeráme po okolí." Lenka aj Lucia odišli. „Nemusel si tu zostať, sama by som určite niečo ulovila, aj keď nemám v tom takú prax, ale videla som veľa videí ,ako na to správne." „Rád som zostal" pousmial sa, usmiala som sa tiež. „Pravdu, už si niekedy chytila ryby?" pohrabal si svoje neposlušné vlasy a pri tom vyzeral dokonale „Nie" smutne som si zahundrala pod nosom. „A ty si už niekedy chytal ryby?" „Chodieval som s otcom na ryby ,ale potom čo nás opustil...už nie" „Prepáč, nechcela som..." „ Nič sa nedeje. Tak ideme na to?" pripravoval sa s úsmevom na tvári. V zemi našiel zopár červíkov, už viem ,že on nebude pripravovať jedlo. Prikývla som ,že som už pripravená. „Najprv ti to ukážem a potom si to vyskúšaš" prikyvovala som na všetko čo povedal. Ukázal mi čo mám robiť. A dal mi prút do ruky. „Naozaj na tom neviem nič pokaziť?" „Určite nie, ak áno som tu ,pomôžem ti" usmial sa. Nahodila som ho do vody. „Teraz treba už len čakať" povedal.

 Lenka a Lucia sa už vracali a my sme zatiaľ stihli nachytať dve ryby a ešte jednu sme skoro mali na dosah, ale utiekla. Viem že ryby nevedia utekať, ale tak sa to hovorí. „Tak niekto v dosahu?" „Po nikom ani stopy, ale videli sme ako nejaký tím odchádzal, asi tí ktorí ich obrali budú na blízku." Pomaly sa zotmievalo a my sme už boli najedení. „Mali by sme asi uhasiť ten oheň" povedal Alex. Uhasili sme oheň a vybrali sa na druhú stranu rybníka, pre istotu. Porozhliadli sme sa po takých stromoch, na ktorých by sa dalo prespať. Ale zatiaľ sme žiaden nenašli.

„Hej! Počuli ste to?" potichu som zakričala. „Čo sme mali počuť?" opýtala sa Lenka. „Ba!" a pred nami sa zjavil bledo modrý tím. A v tom sme začali utekať. Najprv sme sa, ale rozdelili . Lenka aj Lucia sa rozbehli druhým smerom ako my s Alexom. Ako keby si ich ani nevšimli, ani jeden z ich tímu za nimi nebežal, mali šťastie. A zrazu ako keby sa Alex vyparil. Bežal predo mnou a teraz tam už nie je. No super keď ma chytia znamená to pre nás koniec hry. A zrazu ma niekto chytil za rameno a zatiahol za obrovský strom. Bol to Alex. Skrčili sme sa za ten strom .Chytil mi ústa, aby som nič nepovedala. Prešli nás. Odkryl mi ústa a vybrali sme sa naspäť na miesto, kde sme mali prespať. 

„Kde je Lenka a Lucia?" spýtala som sa „Neviem, asi niekde inde prespia. Mali by sme sa presunúť hore, možno potom prídu, neboj sa, určite si poradia aj bez nás .Pomôžem ti tam vyliezť?" asi videl aká som nešika „Netreba, ďakujem." snažila som sa zo všetkých síl vyliezť na ten blbý strom, ale márne „Tak trošičku mi pomôžeš, nakoniec?" pousmial sa. Najprv on vyliezol na hore a potom mi podal pomocnú ruku.  Konečne sme sa dostal na strom. „Dneska je krásny západ slnka." povedal s úsmevom na tvári  „Mala by som častejšie liezť na stromy" zasmiala som sa. Spolu sme sa zapozerali na na ten magický západ slnka. Ľahla som si a začala premýšľať čo bude asi zajtra, lebo som nevedela zaspať. „Si v poriadku?" spýtal sa Alex. Asi videl ,že neviem zaspať. „Ani nie." „Chceš porozprávať rozprávku na dobrú noc?" „Ty a rozprávky, tak to chcem počuť. Prosím môžeš začať" pousmial sa. „Za siedmymi horami a siedmymi kráľovstvami, žilo kráľovstvo kde v noci ožívali sny. V tej krajine, len jedna osoba nevidela svoje sny a to princezná, ktorá od svojich desiatich rokov nesnívala. Spala ,ale nesnívala. Nesnívala o krásnom princovi, ani o magických bytostiach, ani o strašidelnom lese...." teraz už rozprával len do vzduchu ,lebo ja už som tuho spala, od prvého slova čo povedal. Pri tom krásnom hlase, ktorý z neho vychádzal sa nedá nezaspať. Ale teraz už spala aj moja myseľ...