Cestovatelia

Kapitola 3. Určite STRATENÁ

Čo sa to som ňou deje? To som spala? Prebúdzam sa ale stále vidím pred sebou len čierne svetlo. Čo to je? Mám otvorené oči, ale aj tak vidím to čierne svetlo. Toto je peklo? Nemyslela som si ,že v pekle bude všetko čierne, ale že červené. Moje myslenie je čoraz horšie. Snažím sa pohnúť. Zistím že moje ruky mám voľné, chytám si tvár, niečo na nej mám. Je to nejaká bavlnená látka. Dám si to dole. Najprv nič nevidím, slnko ma asi na minútu oslepí, ale potom už vidím dobre. Je to nejaká veľká čierna čiapka, ktorá sa zvykne dávať vo filmoch ,keď niekoho unášajú. Veľmi čudné. A vlastne kde to som? Sedím na drevenej lavičke. Toto miesto mi vôbec nie je povedomé. Ako keby som bola na nejakom námestí, ale v 60. rokoch alebo staršom. Ľudia okolo mňa vyzerajú ako na maškarnom plese alebo v nejakom strašne starom filme. Vstanem z lavičky a idem sa popozerať po okolí a či nenájdem niekoho koho poznám. Už tu dvadsať minút blúdim a po nikom ani stopy. 

„Prepáčte, ste v poriadku?" otočím sa a tam stojí nejaká baba a chalan, strašne sa podobajú asi sú dvojičky a asi si všimli, že nie som v poriadku alebo mi preskakuje. „Ani neviem, asi som sa stratila, vedeli ste mi prosím povedať kde to som?" zdvorilo som sa opýtala. „Ste v hlavnom meste Škótska, v Anglicku." V Škótsku? Ako som sa sem preboha dostala? Neviem vôbec čo mám na to povedať „Ďakujem a náhodou neviete ,v ktorom som roku?" viem ,že je to čudné pýtať sa na rok ,ale čo iné som sa mala spýtať. Divne sa zatvárili. „Ste v roku 1826." Otvorím ústa a neviem čo povedať. To musí byť nejaký žart alebo omyl. „Stalo sa niečo?" opýtal sa ma ten chlapec. „No.... No.... Áno a niečo veľké a nevysvetliteľné." čudne sa zatvárili a vôbec neviem čo to má znamenať, musí to byť určite nejaký žart alebo ja neviem. Cestovanie časom nie je reálne, sú o tom len nakrútené filmy a napísané knihy. A počkať ešte niečo tu nesedí. Keď som v roku 1826 ako to že mi rozumejú, určite rozprávajú iným jazykom ,ako ja a to je čudné, všetko im plynule rozumiem. Som z toho zmätená. „Ja som z budúcnosti!" hlasito sa zasmejem a oni to asi nepochopili a určite si myslia, že som nadrogovaná, ani neviem či v tejto dobe mali drogy a alkoholu tu mali pomerne veľa. Chvíľku zostalo ticho a po minúte sa rozhodli niečo povedať. „Ste v poriadku? Odkiaľ ste prosím? Ja som Mária a toto je môj brat Tomáš." „Ja som Zuzka a naozaj asi pochádzam z budúcnosti z roku 2020." Hlasno sa zasmiali a čakali na ďalšiu moju odpoveď. „Viem že mi neveríte, lebo ja si tiež neverím. Včera som bola len normálne dievča, ktoré je svojím spôsobom nenormálne. Vôbec neviem ako som sa sem dostala a vôbec prečo som tu." divne a nechápavo sa uškrnuli. Rozplakala som, lebo som si uvedomila, že keď som teraz v minulosti a kde je potom moja rodina a kamaráti. Neviem či som na hlavu padnutá alebo naozaj nadrogovaná. A naozaj neverím tomu, že som cestovala časom... 

Spadla som na kolená a ešte viac sa rozplakala. Neviem ,čo budem robiť a ako sa tu vôbec žije, keďže z dejepisu nie som taká dobrá. „Môžete ma prosím štipnúť či toto nesnívam, prosím?" divne sa zatvárili a štipli ma ja som to cítila, takže to asi znamená ,že nesnívam. A ,že toto je realita? A ,že už nikdy asi neuvidím žiadneho človeka z mojej doby? Prešla už hodina a ja som stále ešte nevysvetliteľne plakala a oni tam ešte stáli a utešovali ma, aj keď mi neverili. Sú to dobrí ľudia, ktorých je v budúcnosti veľmi málo. A uvedomujem si ,že ani ja nie som tá najlepšia. „Prečo tu ešte ste? Choďte domov!" a ešte viac som sa rozplakala, že na mne niekomu záleží, aj keď ma nepoznajú. Silno ma obaja objali a pozreli sa na mňa. „Prečo vlastne si taká smutná?" opýtala sa ma Mária „Lebo už asi nikdy neuvidím moju rodinu a kamarátov, že sa už nikdy nevrátim domov a nebudem mať pocit domova a bezpečia. Ale veď tu nemusíte byť, určite vás už hľadajú vaši rodičia, prosím bežte domov, ja to nejako už zvládnem" Hoci neviem ako, keďže som unavená a ani neviem či mám hlavu na správnom mieste a vôbec, že mám nejakú hlavu. „A čo keby si išla s nami domov? Našim to určite nebude vadiť." usmial sa a pozrel na mňa. „Ja...Ja neviem" „Oni o tom nemusia vedieť ,že si z budúcnosti, tak to asi bude najlepšie. Ale my ti veríme. Poď s nami bude sranda." povedal a ešte krajšie sa usmial, ale nikto nemá na ten Alexov magický úsmev. Pousmiala som sa a postavila sa. Utierala som si slzy do úplne špinavého trička. „A nechceš zájsť do obchodu, kúpime ti niečo na seba." Zakývala som hlavou a nie že by som bola nahá, ale mala som to svoje oblečenie zo súťaže a popravde dosť už zapáchalo a ja som ešte viac zapáchala. Boli sme v obchode vybrali mi niečo, čo by sa mi hodilo, skoro všade tam boli len šaty a sukne či čo to bolo a ja to moc v láske nemám. Aspoň tam mali aj niečo normálne. Hodila som si to na seba. Tým hodila myslím to že som išla do nejakej miestnosti a tam som sa normálne po ľudsky obliekla. Bola som konečne hotová. „Sekne ti to!" povedal a zase sa krásne usmial a sestra ho buchla. Vyliezli sme z obchodu a pomaličky sa presúvali k nim domov „A aké to je v tej budúcnosti?" asi mi naozaj verili. „Trochu rozvinutejšie a už sa nenosia takéto handry." zasmejem sa „Handry? Toto je kvalitné oblečie! To skôr to čo si mala na sebe je handra!" „Kľud sestrička, ona len srandovala." „Och, to som nevedela, prepáč." „V pohode, už som si zvykla." usmiala som sa, myslela som to ako srandu, myslela, asi nemám myslieť, lebo moje myslenie nikam nevedie, možno len tak do hrobu a k zániku ľudstva.