Cestovatelia

Kapitola 14. Zlomená

 „Okamžite sa zobuďte! Je krásne ránko a vás čaká ten najlepší deň v živote!" niekto na nás strašne hlasno zakričal a zobudila som sa. Snažila som sa otvoriť oči, lenže niečo som mala čierneho na hlave a poriadne to zapáchalo. A ústa som mala niečím obviazané, nejakou zvláštnou látkou a k tomu aj ruky niečím, čo strašne škriabe... V tom momente mi to čudné niečo dali z hlavy a slnko ma na hodnú chvíľu oslepilo. Po pár minútach som už videla lepšie a zistila som, že sa nachádzam na obrovskej lodi. Na nej sa nachádzali nejakí podivní chlapi.  „... Máte tú najvyššiu česť sa s nami stretnúť. Sme nemilosrdní milovníci oceánu, ktorí robia len jedno. Z našej strany je to dobro, ale z vašej no neviem. V skratke sme piráti a vy už určite poznáte toto naše pomenovanie." Všetci sme sa v tej chvíli zasmiali. „Takže vám prídeme vtipní? Hm... Čo s tým urobíme?" „Kapitánka na palube!" niekto hlasno zakričal, aspoň nejaká baba, pomyslela som si. „Tak čo tu máme?" povedala kapitánka. Dúfam, že nás konečne z tohto tu uvoľní a nechajú nás na pokoji... „Dve dievčatá a dvoch chlapcov" „Odkiaľ sú?" „Nevieme" „Tak to zistite!" Dali nám dole tú nechutnú látku a konečne som mala voľné ústa. Priblížila sa k nám bližšie. Akoby som ju poznala... Tá čiernovlasá kapitánka mala na sebe nejaké hnedé šaty, s klobúkom a červeno-modrého papagája na pleci. To nie je možné...

„Lenka!" vykríkli sme, okrem Lukáša, lebo ten ju nepoznal. Je to naozaj reálna Lenka. Na malý moment sa mi zdalo, že snívam, ale potom som si to vyjasnila. „Čo ste to vraveli? Že Lenka? Aká Lenka? Tu žiadna Lenka nie je..." Lenka ho prerušila. „To je moje meno... Ako to, že ho poznáte. Nikomu som ho ešte neprezradila... Nie, to nie je možné... Zuzka? Lucia? Alex?" v očiach sa jej vytvárali slzy. „Okamžite ich prepustite! To je rozkaz!" „Áno kapitánka!" Uvoľnili mi ruky ako prvej a hneď som sa rozbehla k Lenke, objať ju. Keď uvoľnili ostatných ,tak sa k nej tiež rozbehli... Len Lukáš tam stál a pozeral na nás, že čo sa to deje... „Ako ste sa sem preboha dostali?" opýtala sa. „To sa opýtaj týchto tu. Omráčili nás a..."poznamenal Alex a Lenka ho hneď prerušila „To si robíte srandu?" zle na všetkých pozrela. „Prepáčte už sa to viac krát nestane. Ja za to osobne nemôžem" klamal. „Ale môže" dodala som. „Takže aj klameš. Mám ťa hodiť cez palubu? JA som si aj myslela, že nám budeš robiť problémy...Takže hneď ako zakotvíme si zoberieš svoje veci a už sa na tejto lodi nikdy neukážeš! Rozumel si?" Lenka znela úplne ináč, ako si ju pamätám... „Čo sa s tebou stalo? Fíha, kedy si mi chcela oznámiť, že si takáto kočka!" povedala Lucia. „Veď sa pozri na seba! Radšej do zrkadla!" pristúpila k Lucii bližšie a začali na mieste poskakovať ako šialené... Nikdy ich zmýšľanie, keď sú spolu nepochopím. Ale radšej sa radujme, lebo keď ich chytí druhá nálada to bude, ale tretia svetová...Ale aspoň, že tú som zažila len raz za život. Hádali sa ohľadom nejakého herca „Alex je zase o niečo krajší" pošepkala mi a myslím si, že to počul. „Dobre dobre, všetci sme sa zmenili..." „Ani si nemyslím, ty si rovnaká" zaškerila sa. „No ani by si neverila ako sa zmenila" povedal Alex...

„Ako si sa stala kapitánkou pirátov?" spýtal sa zmätene Alex. „Dlhý príbeh" zasmiala sa. „A nemyslím, že sa máme kam ponáhľať...Takže hovor pekne!" usmiala sa Lucia. „Ale potom mi poviete ten váš!" „Dobre dobre, ale už hovor" „Oslepilo ma slnko a zobudila som sa tu na lodi. Nevedela som ako a prečo a doteraz tiež neviem. Proste bolo to všetko nové a najprv nepochopiteľné. Títo tu ma chceli hodiť najprv cez palubu, ale uvideli vo mne potenciál a urobili zo mňa jednu z nich. Pochopila som, že piráti sú neškodní. Nemali rodinu ani domov. Presne ako ja. Prijali ma ako svoju a žili sme takýmto spôsobom života. Naučili ma brániť sa a nejaké ich čudné bojové umenie. A musím povedať, čo som vôbec najprv neverila, že výborne varia, ale potom mi to dokázali... Martin! Prosím ťa priprav nám tú tvoju špecialitu!" „Áno, hneď to bude!" „To je všetko. Takže teraz vy. Nejaké dotazy? Ináč ja by som ich mala zopár, ale ako prvé kto je tento tu?" „To je Lukáš" poznamenala som. „K nemu sa hneď dostaneme... Takže ja som sa  zobudila v hlavnom meste Škótska. Spoznala som Tomáša a Mária a oni ma prijali do svojej rodiny. Jozef ich otec mi povedal, že mám dar" „Dar?" „Áno dar. Super schopnosti" hlasno sa zasmiala. „To nemyslíš vážne?" pozrela na ostatných a tí nevyzerali ako by som si vymýšľala. „Ale nejako zmizli, aj by som ti ich predviedla, lenže už ich nemám, asi. Niekde sú určite." zmätene sa pozrela. „Mária sa stratila a išli sme ju hľadať. Počula som ju na kilometer ďaleko a našli sme ju s nejakými chlapmi. Tých som zložila dole sama, netuším ako, ale uvidela som čierne svetlo a potom všetci ležali na zemi akoby boli zbití" prerušila ma „Trúfaš si ma poraziť?" „Trúfam, ale nebude to fér. Už som ti povedala, že sú preč" „No keď sa vrátia, tak mi daj vedieť" „Určite to uvidíš sama. Zasa vyvedú niečo čo ťa zbaví dychu a už nebudeš som mnou chcieť bojovať" „No určite veď, keď sa objavia tak to zhodnotím sama" „Pokračujeme... NA výletnej lodi som našla Alexa a spoločne sme sa vybrali do Írska. Našli tam princeznú Luciu..." zase ma prerušila... „Princeznú Luciu?" zasmiala sa. „Neprerušuj! A vybrali sme sa za ňou. Potom sme ju našli a nebol to príjemný pohľad. Niekto ju chcel uniesť. Bol to Lukáš a Petra. Predtým sme ich stretli, keď sme boli s Alexom na obede a zdali sa nám úplne v pohode." „Povedala si meno Lukáš? Veď henten sa volá Lukáš... Prečo ste ho so sebou vôbec zobrali?" „Zase prerušuješ a on ťa počuje. Nehovor o ňom takto, zachránil mi život.„ „To by som naňho nepovedala" „ On by zase nepovedal, že si bývala tichá a normálnejšia!" „Dobre no prepáč" pozrela na Lukáša jej novým, zvláštnym pohľadom, ktorý som ešte nevidela... „Pokračujem... Sledovala som ich a Lukáša odtrhla od jeho démonickej sestry. Prešiel na dobrú stranu a už ju nechcel napokon uniesť." „A prečo ju chceli uniesť?" „Lebo nemá kráľovskú krv. Ale Petra sa nedala. Povedala strážcom Lucii, že som čarodejnica a, že ma treba upáliť... A tak sa aj stalo... Priviazali ma na hranicu a horela som. Aspoň som si to myslela, predtým som zatvorila oči a... Ale oheň sa pomaly strácal a až úplne zmizol. Lukáš ma vtedy zachránil a priviedol k nemu. Povedal, mi že má tiež schopnosti." „To by som naňho tiež nepovedala." „Viem komunikovať so zvieratami..." prerušil ma Lukáš. „Ten papagáj sa ťa bojí, má z teba príšerný strach. A sťažuje sa, že s ním netráviš čas ,ako si trávila. Chýbaš mu" „To nie je možné. Ako? Povedz mu, že sa to zmení..." „On to chce počuť od teba" „Murphy mrzí ma to, dobre? Nehnevaj sa na mňa. Ja som si myslela, že ti je takto dobre..." pohladkala ho a Murphy sa k nej pritúlil.  Strašne rozkošný papagáj.  „...Potom nás začalo hľadať celé mesto. Lukáš priviedol svoju kamarátku červenovlásku, neprezradila nám meno, tak ju voláme takto. Vydali sme sa do zámku a tam zmenili spomienky kráľovskej rodine. Vlastne ona ich zmenila, tak, aby boli presvedčení o tom, že sme len hrali divadlo, že nič z toho nebolo reálne..." „Takže z vás boli napokon herci. A všetci tomu uverili?" „Všetci okrem Lukášovej sestry... Naučila som sa trochu ovládať schopnosti a keď sme sa s Lukášom vracali, tak som započula Luciu ako kričí o pomoc a rozbehli sme sa k nej. Povedala nám, že je Alex na moste. Tak trochu sa im vyhrážali, Alex sa jej zastal a prikázal jej utiecť. Potom sme bežali za ním. Našli sme ho tam s dvoma chlapmi a jeden mu mieril s pištoľou na hlavu. Hodila som po ňom oheň a padal do oceánu, ale predtým stihol ešte vystreliť, Alex sa skrčil a zasiahlo to toho druhého. Alex mal na ramene hlbokú tržnú ranu. Ošetrili sme ju a dočkali sa zajtrajška. Ráno nás prekvapila Petra. Vyhrážala sa Lukášovi, že nech nechá tohto šialenstva a aj ona ho nechá. V podstate chce moje schopnosti. Všetci, ktorých som stretla si myslia, že som jedna z najsilnejších..." „A potom sa stalo čo?" „Vybrali sme sa odísť zo Škótska a utekať pred ňou..." „Prečo ste jej tak báli?" „Ty ju dobre nepoznáš, ale my si vieme svoje" poznamenal Lukáš. „Naskočili sme na loď jednému staršiemu ujovi a išli sme k nemu domov na malý ostrov. Tam sme zistili, že pani Danka je tiež z budúcnosti a premiestnila sa rovnakým spôsobom ako my. Prešla bojom o prežitie a taktiež vyhrala a znenazdania sa objavila v Anglicku..." „Takže sú tiež ďalší ako my?" „Asi to tak vyzerá..." „Ale ako je to možné?" „To sme bohužiaľ ešte nepochopili... Prešla som nekončiacou temnotou a asi tá ma pripravila o schopnosti... Danka vyliečila Alexovi ranu, už ju tam potom nemal. Ani jazvu po nej." „A to ako je možné?" „Má dar tiež. Vie liečiť. Nastúpili sme na loď a plavili sa oceánom a potom ste sa tu objavili vy..." 

„Wau,  to ste toho, ale prežili. Určite musíte byť hladní"  „To sme, pravdupovediac" „Už je to hotové. Nech sa páči" povedal kuchár Martin. Na stole sa objavilo veľa tanierov, ale zakrytých. „Takže tu je moja špecialita, trochu som ju po upravil, aby bola chutnejšia..." Zdvihli sme naraz pokrývku a nebol to príjemný pocit pre môj žalúdok... NA mojom tanieri sa objavila chobotnica! Asi vyskočím z kože alebo ešte horšie... Nenávidím morské živočíchy a duplom takéto. „Si v poriadku, Zuzka?" povedal Lukáš, hneď sa postavil a podišiel ku mne. „Len nemá v láske morské plody. Pre mňa to bude nové dobrodružstvo... Odkiaľ máte toľko chobotníc?" povedal s radosťou Alex „Asi z oceánu, očividne" poriadne hlasno sa všetci zasmiali. „Nie, nie som. Zdvíha sa mi žalúdok a to veľmi rýchlo" „Ani ja ich nemám v láske. Poď trochu ustúpiť od toho smradu, ktorý z toho ide" „Samozrejme, veľmi rada" usmiala som sa a ten úsmev mi Lukáš opätoval. 

„Ako to môžu jesť vyzerá to nechutne a podľa mňa chutí oveľa horšie..." „Čistá pravda" zasmiali sme sa. „Čo si robila v tej temnote? Ak sa môžem spýtať..." „Po prvý krát keď som sa tam ocitla tak som uvidela nejakú bielu miestnosť a do nej prichádzať lekára. Bolo to celé zvláštne a popravde mala som pri tom veľmi podivný pocit. Obklopoval ma strach zo všetkých strán. Vrátila som sa tam naspäť a predo mnou sa objavovali moje spomienky. Zatiahlo ma to do budúcnosti a videla som Matúša ako sedí na mojej posteli a číta si denník. Mal už štrnásť. Niečo som naňho povedala a akoby... To počul... Zase som naňho zakričala, ale to už asi nepočul..." postupne zo mňa vychádzali slzy. „Akoby som tam pri ňom naozaj bola. Bolo to celé padnuté na hlavu. Nedávalo to zmysel" Lukáš ma vrelo objal a pevne som ho uchytila. „Keď sa na to pozeráme prvý krát, tak to nedáva zmysel" usmial sa. „Čo sa dialo ďalej?" „Po druhý krát to bolo ešte zvláštnejšie. Na chvíľu som ostala ja a temnota, ale potom som tam objavila tých ľudí. Nevšímali si ma akoby som tam ani nebola. Posadila som sa a chcela to vzdať. Nakopla som sa a začala utekať do černoty. Predo mnou sa objavovali moje spomienky, ale toto som naozaj nemohla zažiť. Oplakávalo ma veľa ľudí a na ďalšej bol Matúš s denníkom. Na poslednej som bola ja. Celá som horela a mala zatvorené oči. Keď som ich otvorila boli celkom bordové, krvavo bordové. Celú ma obklopovali plamene a zrazu som len padala do veľmi hlbokej čiernej priepasti... Všetko sa to odohralo tak rýchlo. To premiestnenie v čase. Petra, ty a Alex..." Lukáš sa začudoval.  „Nepomyslela som na to, že proste. To všetko bude mať aj nakoniec nejaký zmysel. Stále mi vôbec nedochádza, že aký. Ale v hlboko v sebe niečo tuším... Niečo... Niečo, z čoho mám nechutný pocit..." „Zuzka hore hlavu. Treba myslieť pozitívne. Všetko dobre dopadne nakoniec... Vrátite sa k rodine..." „Ja viem, že áno. Ale neviem pomyslieť nato, že... Toto všetko čo som zažila. Dobré aj zlé bude preč..." „Akoto myslíš? Veď ty budeš žiť..." „Ale v jednej spomienke či čo to bolo... Som už nebola..." „To isté si si určite myslela, keď si mala zhorieť a vidíš si tu, živá..." „To máš pravdu, ale schopnosti..." „Tie pochádzajú z teba a ty ich ovládaš..." „Možno..." Spoločne sme sa zapozerali na kŕdeľ čajok, slobodne lietajúcich na oblohe...

V tom nás vyrušila Lenka. „Prosím vás venujte mi pozornosť! Saxusa bude za chvíľu pripravená na zakotvenie, takže do práce, vážení!" „Saxusa?" podišla som ku nej. „Tak sa volá táto loď... Bola pomenovaná po jej prvému vlastníkovi Saxusovi treťom Všemocnom... Našiel ju v zátoke jedného mystického ostrova a vlastne ju tak ukradol. Znovu ju postavil na oceán. Tým myslím, že ju opravil. Táto rozprávka koluje u pirátov po storočia. Že vraj obsahuje mapu, ktorú ukryl sám Saxus. Prehľadali sme ju celú a nikde tú mapu nenašli. Ukradol ju zo zátoky plnej pokladov..." Lenka sa podivne zasmiala. NA legendy alebo takéto príbehy moc neverím. Všetky majú jednu vec spoločnú, sú vymyslené a ľudí to potom núti robiť blbosti... „Ostrov na pravoboku!" vyhlásil jeden z pirátov, ktorý hneď na to zliezol zo sťažne. Loď sa naklonila na pravobok a rýchlym prúdom sme sa priplavili k ostrovčeku...

Boli sme trochu prekvapení, keď sme zišli z lode. Všade okolo ostrova sa vytvárala podivná hmla, ktorá postupne zakryla celý ostrov. Siahala až do diaľky, z ktorej sme prišli... „Dobrý deň vitajte. Sme veľmi radi, že ste tu. Nikto tento ostrov nenavštívil od pätnásteho storočia, až v roku v 1810 a teraz vy..."