【 𝐍𝐚 𝐂𝐡𝐥𝐚𝐝𝐧ý𝐜𝐡 𝐇𝐫𝐚𝐧𝐢𝐜𝐢𝐚𝐜𝐡 】

〚 Kapitola 1. Stopy v snehu 〛(2.)

„Hej...

Hej....

Pst!!" 

 Postrčila som Eugena, keď som ho našla ležať na zemi zahrabaného v snehu. Ten sa pomaly posadil a dobre, že som sa nezačala smiať. Bol celý pokreslený od čiernej fixky. Naši nováčikovia sa asi činili tým, že našli včera dôstojníka ležať takto na zemi, ožratého ako prasa a samozrejme, že sa ich humoru v tejto podobe sa nevyhol. 

 „Koľko je hodín?" opýtal sa a unavene sa na mňa zadíval. 

 „Trištvrte na piču a teraz vstavaj. Potrebujeme sa presunúť. Pôda je nestabilná. Nemôžeš tu ležať celý deň ako taký ožran." 

 Či chcel, alebo nechcel, nemal na výber. Musel počúvať moje rozkazy. Eugen mi pomohol sa zbaliť a ja som pomohla jemu. Pomáhali sme si takto vzájomne. Tím je mocnejší než jedinec. Ja viem, že zniem ako nejaký zarytý komunista, ale keď spolupracujeme spolu, ide to lepšie. 

Stany padali a boli nestabilné. Nuž, nič iné nám nezostávalo, len sa posunúť ešte bližšie k hraniciam. Najhoršia vec, bola na tým, že sa blížila snežná búrka. Nemala som z toho pocit........

△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽

„Mladý cár..."

Mladý cár? Takéto oslovenie som ešte nepočul... Moje unavené oči sa otvorili. Bielo. Takto sa asi dalo popísať to čo som videl. Ja som vlastne nevidel! Oslepol som?! Nevidím!?

„Mladý cárovič, 

 mladý cárovič... 

 Mladý pána cár, 

 pozri že na moju tvár. 

 Moje oči pravdu lejú, 

 zatiaľ čo ostatný sa udivujú."

Pretrel som si oči a div, že som neosivel. Predo mnou stála chlapina. Muž bol urastený a jeho biela pleť, biela ako samotný Sibír splývala s okolím. Keď... keď sa to tak vôbec dá nazvať. Všetko bolo biele. Dimenzia a 3D neexistovalo. Mal som pocit, že sa vznášam niekde uprostred niečoho a zároveň ničoho. Cítil som, že som mal pod nohami pevnú pôdu, ale zároveň ju nebolo vidieť. 

„Kto ste?" opýtal som sa a muž si čupol, aby bol na mojej úrovni výšky.

„Nie je nutnosť že's vykať, stačí mi tykať."