Veď je to dieťa... A teraz čo?....
Pritlačila som zbraň k jeho hlave, avšak nevystrelia som. Ticho som si obzerala chlapca ako kňučí. Nevyzeral, že by bol nemec, ale ani rus, niečo medzi. Navyše mi to nedávalo zmysel. V tejto oblasti nie je obývané miesto ľuďmi, som tu len ja a moji vojaci.
Povzdychla som si a nabila si zbraň no v tom sa chlapec ticho na mňa zadíval. Jeho oči.... veď je to dieťa. Nemôžem zabiť dieťa. Som schopná zabiť dospelého muža, alebo ženu, ale dieťa? V žiadnom prípade. Mám ešte nejaké svedomie. Nie som bezcitná ako polka z nemeckého rodu.
„Привет....." ozvala som sa k nemu v ruštine a čupla si. Vyzeral, že bol z ruských končín a moje predtuchy boli správne. Chlapec sa ukľudnil a pekne odzdravil.
„Ako sa voláš?"
„O-Ocko mi zakázal sa rozprávať s cudzími ľuďmi."
Na to som len prikývla, avšak keď bude mlčať, tak sa nikde nepohneme.
„Tak, ja som Leßfawre. Teraz už nie sme si cudzí." usmiala som sa.
„Ahoj teta Leßfawre. Ja som Ostin, ale ľudia ma volajú Osti." úsmev mi opätoval.
Zostala som ticho. Vedela som kto ten chlapec je. Ostin Nikolajevič Böhmer je predsa syn samotného Nikolaja Karenina- teda, aspoň tuším... ten chlap ma nespočetné množstvo detí ako hviezd na nebi...
„Ahoj Osti... Ako si sa sem dostal?"
„Cez dieru v takom divom plote." usmial sa a ukázal smerom k hraniciam.
Problém. Vyskytol sa tu veľký problém. A čo teraz? Musela som dobre zvažovať svoje myslenie. Nemôžem ho tu nechať, alebo ho zabiť. Inak by nás hnev Sovietskeho zväzu dostihol zas a znovu. Nemôžem ho ani vrátiť. Keby som vkročila na druhé územie, tak mám hneď okamžitú smrť. Nakoniec som dospela k takému riešeniu, že ho odvediem do Berlína a potom ho nejako vrátime Rusom....
„Hej chlapče.... dostal si na zakázané územie pre teba a tvojich ľudí. Nechcem ti ublížiť, ale potrebujem, aby si išiel so mnou."
„Zoberieš ma k ockovi?" opýtal sa a ja som prikývla. Chlapec ma chytil za ruku a išiel so mnou do táboru. Keď ho moji vojaci uvideli, tak boli veľmi prekvapený.
△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽
Schoval som sa za tú paní ako som videl pred nami skupinu vojakov, ktorí sa na mňa dívali ako teľatá na nové vráta.
„Veliteľka, je to azda vaše?" ozval sa jeden z vojakov a ostatní sa chichotali. Ich chichot sa zmenil na smiech, keď videli ako som na nich vyplazil jazyk.
„TICHO TAM." skríkla na nich a oni podskočili. Potom sa znovu ozvala:
„Chcem, aby ste sa k nemu správali pekne a milo. Chlapca som našla tu neďaleko hraníc... Nesmie sa mu nič stať. Verstehst du?!"
Leß na nich takto kričala nejakú tú hodnú chvíľu. Muži vyzerali vystrašene. Báli sa jej ako farár komunistu, no ja som sa jej nebál. Niečo mi ako keby hovorilo...neviem ako to mám vysvetliť, ale jej vrelý úsmev ma hrial pri srdci.
„Tak poď..." zobrala ma za ruku a zobrala sebou do jej veľkého stanu.
YOU ARE READING
【 𝐍𝐚 𝐂𝐡𝐥𝐚𝐝𝐧ý𝐜𝐡 𝐇𝐫𝐚𝐧𝐢𝐜𝐢𝐚𝐜𝐡 】
Historical Fiction━━━━━━━━┛ ✠ ┗━━━━━━━━ ...Vojna... Každý si predstaví pod týmto pojmom front, zákopy, koncentráky, alebo prípadne gulag. Máte pravdu, ale nie len to. Ide o to, čo si ľudia počas vojny prežívajú, ako sa postupne menia, čo stratia, alebo nájdu Leß je ž...
