【 𝐍𝐚 𝐂𝐡𝐥𝐚𝐝𝐧ý𝐜𝐡 𝐇𝐫𝐚𝐧𝐢𝐜𝐢𝐚𝐜𝐡 】

〚 Kapitola 1. Stopy v snehu 〛(1.)

„Čo to má znamenať! Neviete postaviť jeden pojebaný stan? Trvá vám to už dva hodiny!" skríkla som a kopla vojaka do brucha. On sa zvalil na zem a schúlil sa do klbka. 

 „Prestaň." 

 Pocítila som ako ma niekto chytil pevne za zápästie. Dôstojník s jazvou cez oko sa na mňa zadíval a keď som sa ukľudnila, tak ma pustil. Chytila som sa za zápästie a držala si ho. Jeho stisk mi určite urobil pár modrín, ktoré uvidím až za pár hodín. 

 „Prečo sa k ním takto správaš?" opýtal sa. 

 „Čo teba do toho? Sú to moji nováčikovia, moji vojaci. Ja si budem s nimi robiť čo sa mi len zachce." 

 Ako som náhle ukončila vetu, na tvári mi pristála facka od staršieho muža. Chcela som mu facku vrátiť, ale... dôstojník, menom Eugen mal pravdu. Eugen aj napriek tomu, že bol môj podriadený, akceptovala som facku od neho. Vždy bol ako môj otcovský vzor. 

 „Buď k nim prísna, ale nie sviňa," riekol a založil ruky, „nevybíjaj si zlosť na nich kvôli tomu buzerantovi z Bavorska..." 

 „Už mi nepripomínaj Siegfrieda," dodala som, Eugen prikývol a potom po chvíli sa ozval: 

 „Bier?" 

 „Mmmm, ja bitte." 

 Našli sme si dva staré pne z ktorých sme zmietli sneh a sadli si na ne. Otvorili sme si fľaše piva a potom z nich po troške odpíjali. Veľmi sme sa nerozprávali, nevedela som o čom. 

 „Hej, vždy som sa chcel opýtať," ozval sa po chvíli a usmial sa vrelo, „prečo armáda?" 

 To bola otázka, na ktorú som ani sama nevedela odpovedať. Zadívala som sa ticho na Eugena a hrala sa s vlnou na konci mojich rukávov. 

 „Ja neviem... Vždy som chcela dokázať otcovi, že nie som len obyčajná žena, ktorá patrí do kuchyne za sporák." 

 „No, ale nemôžem klamať. Takú tvrdú ženušku ako si ty by som chcel." Po prvý raz v živote som postrehla na dôstojníkovej tvári úškľabok. Ja som sa automaticky nadurdila a vrazila mu facku. Eugen si počuchal líce a zatváril sa kyslo. 

 „Es tut uns leid..." (Prepáč...) ospravedlnil sa. 

 Pokrútila som hlavou a tiež sa ospravedlnila za facku. Zobrala som to z tej vtipnej stránky. Eugen bol predsa môj starý dobrý kamarát takže som ho len poštuchla do ramena, aby sa prestal tváriť ako citrón.

△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽

„OSTIN!" 

 A mám po spánku. Nič iné mi nezostávalo len otvoriť oči a unavene si sadnúť na sedadlo. Kde to vlastne som? Ah, už si spomínam. 

 „Vidíš, ja som ti hovoril, že máš ísť skôr spať. Teraz vyzeráš ako zdochlink." 

 Nič nemôžem vytknúť Kazimírovým slovám. Mal pravdu, cítil som sa veľmi unavený. 

 „Čo si vlastne robil?" 

 „Dorábal pracovný zošit s azbukou." 

 „Do koľkej?" 

 „Do 11:30..." 

 Kaz sa zamračil a nadvihol obočie. No ďalej sa ma už nepýtal. S veľkou námahou som sa postavil zo sedadla a schmatol svoj kufor. Zdá sa, že som celú cestu prespal? Pokrútil som hlavou, aby som sa prebral, keďže stále som sa cítil unavený. 

 Ľvov bolo veľmi zaujímavé mesto, síce nie ako naša Moskva, ale stále malo svoje čaro. Nechápal som prečo Kaz chce študovať práve tu, ale je to jeho sen po ktorom túži. Pevne som chytil Kaza za ruku keď sme sa zastavili pred veľkou budovou. 

 „Počúvajte ma . Držte sa pri mne a nechoďte preč, dobre?" riekol Kaz po chvíli. Bál sa o nás, takže sa mu nečudujem. 

 „Potom keď skončíme tak si budeme môcť pozrieť pamiatky?" ozvala sa Uršuľa a v podstate som mal tú istú myšlienku na mysli. Pozrieť si mesto znelo ako dobrý nápad. 

 „Dobre, ale sľúbte mi, že budete poslušný." 

 Pokývali sme hlavami. Jediný kto nebol z toho všetkého nadšený bol Ruslan. Díval sa na mňa s tým pohľadom typu: Zabijem ťa. Snažil som sa ho ignorovať. Prečo ma nemal rád? Trápilo ma to a to veľmi. Chcel som, aby ma mal Ruslan rád. Mal som malý plán ako sa s nim skamarátiť. 

Ruslan sedel na chodbe pred riaditeľnou. Kaz bol vnútri a rozprával sa s riaditeľom ohľadom nejakých vecí. Ešte ho čakajú prímačky. 

Sadol som si vedľa Ruslana a usmial sa na neho vrelým a nežným úsmevom. 

 „Čom na mňa čumíš?" 

 Úžasné... Ani som sa nič ešte nespýtal a už bol na mňa nahnevaný. Díval sa na mňa s nahnevaným, pohŕdavým výrazom, ako keby som sa mu hnusil. Z vrecka som vytiahol cukrík pričom som mu ho podal. Rus sa zahľadel na cukrík a potom späť na mňa. 

 „O čo sa pokúšaš?" opýtal sa so stále istým výrazom, „nechcem cukrík od teba..." 

 Chvíľu som premýšľal a potom som niečo vytiahol z mojej tašky. Bol to starý papier na obaľovanie, takže vnútri určite niečo bolo. Ruslan sa na mňa zadíval a zazrel som v jeho očiach malú iskričku šťastia. Bola to chalva. 

 „Daj to sem." 

 Než by som stihol niečo povedať, chalva zmizla. Ruslan ju celu zjedol. Nevadilo mi to, že mi nenechal ani kúsok. Bol som rád, že mu to chutilo. Rus si sadol naspäť na svoje miesto a nevenoval mi už pozornosť. Zatváril som sa smutne. Myslel som si, že sa bude so mnou rozprávať. 

 „Nedívaj sa na mňa s tými očami. Čo si čakal? Choď radšej otravovať Uršuľu miesto mňa," jeho hlas znel ostro. To bol pre mňa signál, že už ho radšej mám nechať. V minulosti ma už pár krát udrel, takže nechcem nič riskovať. Tento krát by tu nebol môj ocko, ktorý by sa ma zastal. 

 Našiel som svoju sestru, ktorá sa dívala na vitrínu s vypchatými zvieratami. Potom sa k nej ozval: „Hej Uršli," zaťahal som ju za rukáv, žiadajúc pozornosť, „môžem sa ťa niečo opýtať?" 

 „Jasne bráško." 

 „Um, povieš mi... povieš mi aký je Ruslan? Ako ho ty vidíš?" 

 Ruslan mal vždy rád svoju biologickú sestričku Uršuľu. Aj napriek tomu, že sa často bili a hádali, mali medzi sebou jedno nepísané pravidlo: Za akýchkoľvek okolností zostaneme navždy brat a sestra, ty si ja a ja som ty. Toto pravidlo, alebo lepšie povedané záväzok dodržiavali. V tomto svete sú jeden pre druhého a vzišli z jednej matky. 

 „Ruslan je síce kretén na druhú, ale ma má rad a ja mám rada jeho. Prečo sa pýtaš?" naklonila hlavu na stranu no ja som neodpovedal. 

 „Teba trápi to, že ťa nemá rád?..." opýtala sa a ja som prikývol. 

Ona nad tým len kývla rukou. 

 „Síce som mladšia, ale mám viac rozumu ako on... Nič si z toho nerob." 

 „A ty ma máš rada?..." 

 „Samozrejme bráško!" 

 Usmial som sa a ona ma zaťahala za vlasy, keďže ma rada škádli. Tu naša debata skončila, keďže Kazimír vyšiel z dverí riaditeľne.