【 𝐍𝐚 𝐂𝐡𝐥𝐚𝐝𝐧ý𝐜𝐡 𝐇𝐫𝐚𝐧𝐢𝐜𝐢𝐚𝐜𝐡 】

〚 Kapitola 2. Nájsť cestu 〛(1.)

„Richard, si hrozný!" 

„ŠHHHHHHHHHHHHHHH!" 

 Schmatol ma a pritisol svoju ruku na moje ústa, aby som na neho už nekričala. Nakoniec ma však pustil, keď som mu sľúbila, že budem ticho. Odstúpil pár krokov a upravil si svoje čierne traky, ktoré rád nosil počas voľných dní. 

 „No tak, bude sranda." zaškeril sa. 

 Síce som bola mladšia od svojho brata Richarda, ale mala som viac rozumu, než on. Bol ako z divých vajec. Eva to nazýva... um.. tuším, že obdobie dospievania. Puberta , to je to slovo. 

 „Je to zlý nápad. Náš otec sa nahnevá a Eva nám opäť neurobí jej úžasný jablkový koláč." namietala som. 

 Proste som nechcela mať problém, na rozdiel od Richarda, ktorý problémy vyhľadával. Okrem toho, že problémy vyhľadával, ešte k tomu vedel aj dobre presvedčiť človeka. Ako keby bol manipulátor. Tieto svoje schopnosti uplatnil aj na mňa. Po veľmi dlhej chvíli ma Reich nakoniec prehovoril a súhlasila som s jeho plánom. Trochu srandy nezaškodí, dúfam. Aj tak ma zaujímalo, prečo otec nás nechce púšťať do tej svojej kancelárie za žiadnu cenu. Čo tam také môže schovávať? 

 Otec spal na balkóne našej horskej chaty Orlie hniezdo. Veľmi rád spí na lehátku s výhľadom na Alpy. Je tu veľmi pekne počas leta a spolu s Richardom a naším psom Blondie chodíme do lesa na dlhé prechádzky. 

 Podišiel k otcovi a siahol mu do vrecka pre kľúče od kancelárie. Ja som medzitým dávala pozor, aby sa otec nezobudil. Pohol sa a ja som naznačila bratovi, aby prestal. 

„Hm, zaujímalo by ma, čo sa mu snivá." začal polemizovať. 

„Hm, neviem..." dodala som. 

 Richardovi sa podarilo kľúče vytiahnuť. Mávol rukou ako signál, aby som ho nasledovala. Odomkli sme kanceláriu nášho otca a Reich sa vrhol hneď dnu bez akéhokoľvek zaváhania. Sadol si za stôl, obliekol si otcovu uniformu a začal ho imitovať, pričom si nakreslil fúzy, také aké mal aj otec. Rozosmiala som sa a konečne vošla dnu za ním. S Richardom sme sa chvíľu hrali na vojakov. Mal pravdu, bola to zábava. vyplňoval prázdne papiere a ja som ich pečiatkovala. Avšak po chvíli, mi do očí padla stará fotka krásnej ženy, ktorú mal otec v pracovnom stole. Nevedela som kto to môže byť. Ani Reich nevedel kto to je a ani ho to úprimne nezaujímalo. 

Jej úsmev bol hrejivý, až priam materský. Na sebe mala oblečené jednoduché, ale krásne šaty s čipkou na okraji rukávov a lemov goliera. Náušnice, ktoré mala na sebe mali tvar slzičiek a vo vlasoch sa vypínala krásna spona z periel. Kto to je? Nemala som poňatia.

△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△

Sedel som na kraji posteli a díval sa ako Leß spí za pracovným stolom. Bol som hore už asi hodinku. Sedel som tam...sedel...a sedel. Nechcel som ju zobudiť. Asi by sa hnevala. Avšak, začal som byť hlady. Tak som sa postavil, podišiel k nej a postrčil ju do ramena. Leß sa pomaly prebrala. Bál som sa, že bude nahnevaná, takže odstúpil som pár krokov dozadu. Leß sa len unavene posadila do vzpriamenej polohy a pretrela si svoje oči, pod ktorými mala veľké kruhy. Asi toho veľmi nenaspí. 

„Teta Leß! Som hladný." ozval som sa a pohladil si bruško. 

„Ummmm..." 

 Naklonil som hlavu zo strany na stranu, dívajúc sa na ňu, ako zvedavé šteňa.

△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽△▽

....Čo deti vlastne jedia? Nemala som poňatia, čo mu mám vlastne dať. Od hladu ho predsa nenechám zomrieť, to nie. 

Nemala som deti. Som bezdetná "stará" dievka. Ženy v mojom veku už dávno majú aspoň sedem detí. Zatiaľ si family life nehľadám. Toto bolo pre mňa niečo nové sa starať o chlapca. Bol tu ten pocit, že sa musím postarať nie len o seba, ale aj o niekoho iného. Nepočítam svojich vojakov. Tí sa vedia postarať sami o seba, prípadne vzájomne v skupine. 

 „Čo rád ješ?" opýtala som sa Ostiho tým neistým tónom v hlase.

 „Zmrzlinu!" ozval sanadšene. 

 Tomu predsa nemôžem dať. Zmrzlina sa nekonzumuje na raňajky. Premýšľala som, premýšľala a hútala. Nakoniec som uznala, že mu musím urobiť nejaké normál nejedlo. Nie zmrzlinu, ale ani nie to, čo jeme tu v tábore. To "jedlo" v konzervách by Osti tak, či tak nezjedol. 

 „Čakaj tu." riekla som a odišla. Sadla som na moju motorku so snežnými gumami do takéhoto počasia a vyrazila do najbližšej dediny. Snažila som sa byť rýchla, keďže som sa o Ostiho bála, a to veľmi. Bála som sa len toho pocitu, že by sa mu niečo stalo. Jeho otec by nás potom všetkých  zabil bez zľutovania.... a to nechcem. 

Kúpila som nejaké to pečivo a džem. Dúfala som, že mu bude chutiť jahodový.