Moto/mafia life

• 14.kapitola •

Domov som prišla totálne naštvaná. Tašky som v izbe hodila do kúta a sadla si na posteľ. Asi mu naozaj musím nakopať zadok aby si prestal dovoľovať. Rýchlim krokom som prešla ku skrini a vybrala som z nej motorkárske tepláky a tričko ktoré som si zakasala. Prilba,rukavice. To by malo stačiť. Keď som chcela vísť z dverí do niečoho som narazila. Alebo skôr do niekoho.

"Kamže kam " usmial sa a zaterasil mi cestu. Kto iný by to bol ako môj budúci manžel však?

"Uhni" pozrela som sa do zeme. Zdvihol mi hlavu tak aby som sa mu pozerala do očí

"Ešte raz a naposledy, kde ideš " a po dobrej nálade nebolo ani stopy.

"Ja....na trať " znova som chcela skloniť hlavu no nedovolil mi to.

"Idem s tebou" zatvoril dvere a obyšiel ma

"Nemusíš, chcem ísť sama." Otvoril šatník a vytiahol to isté čo ja len o niekoľko čísiel väčšie (pochopiteľne)

"Prečo tam vlastne chceš ísť " pri tom ako rozprával si vyzliekol tričko a ja som prehĺta.

"Len tak...veď som tam kedysi bola stále, kým si mi do cesty neprišiel ty" tvárila som sa naoko urazene.

"Hah, a nieje to náhodou tým ....." spravil krok ku mne

"....že si stretla jednu....." Keď už bol úplne pri mne odpovedal to a mne spadla sánka. Odkiaľ to kurňa vie

"osobu ktorá ťa vyprovokovala na preteky ?" Víťazoslávne sa uškrnul. Mne do smiechu nebolo.

"Soph?" Spýtala som sa

"Áno, takže tvoj ex....stačil by jeden telefonát a je po ňom" objal ma okolo pliec z boku. Asi čakal hocijakú reakciu. Úplne hocičo. No nevidalo.

"Lenže ja ho chcem poraziť " aj keď som dlho nejazdila a neviem či to zvládnem.

"Zabudni zlatíčko. Vážne si myslíš že po tom ako si sa roztrieskala na tej trati minule ťa len tak nechám ísť si vybavovať detské účty z minulosti?" Smial sa na tom. Keby vedel kto to bol. Ani by nežartoval o tom telefonáte a hneď by to spravil. Nie. On by ani nevolal spravil by to vlastnými rukami.

"Patrik" najprv sa na mňa nechápavo pozeral no potom mu to docvaklo. Chalan vďaka ktorému som prišla o titul šampiónky a spôsobil mi takmer smrteľný pád. Zamračil sa.

"A to mi chceš povedať že si na to kívla? Že s ním chceš súperiť ? Tak na to zabudni, budeš tu." Vytrhol mi prilbu a hodil ju na posteľ.

"Dominik..." prerušil ma, ale tak snaha sa cení nie?

"Povedal som nie!" Bol nasratý. A riadne. Nevedela som úplný dôvod. Len som ho potrebovala ukľudniť. Stál chrbtom ku mne. Hodila som rukavice na zem a objala ho zozadu. Sama neviem prečo. Proste. Neviem.

"Prosím" povzdychol si a otočil sa ku mne.

"Sľúbiš mi že sa ti nič nestane ?" Pohladil ma po líci no nevedela som na ňom vyčítať žiadnu emóciu.

"Sľubujem " podal mi prilbu a zobral si svoju. Bola som šťastná. Šťastná že konečne budem zase počuť zvuk motora, cítiť vôňu spálených gúm, vietor vo vlasoch a slobodu. Hneď ako za nami zavrel dvere. Chytil ma za ruku a šli sme smerom do garáže.

Šli sme na tú istú trať ako minule. Musím prekonať svoj strach inak Patrika nikdy neporazím. Navyše pochybujem že prestal podvádzať a ak nebudem mať trať zmaknutú dopadne to tak ako naposledy. Vystúpila som z auta a pozrela sa na trať. Pri spomienke na to ako to tu dopadlo na majistrovstvach mi prišlo nevoľno. Nepríjemný pocit som zahnala do úzadia a šla dozadu k Dominikovi ktorý vykladal motorky.