Ťahajme za jeden povraz!

Stretnutie

Harry

Práve ideme na veštenie. Som zvedavý ci má na predpovedanie hlúpostí stále vyhradeného mňa, alebo si vyberie niekoho z tých nových. Keď sme si všetci posadali, začala nám rozdávať časopis Snár. Mali sme si vo dvojiciach vykladať sny. Zastavila s pri č, a začala sa naňho divne pozerať, ešte úpenlivejšie, a zdesenejšie ako na mňa, a prehovorila: „Môj milý, stane sa vám niečo hrozné!" Zrazu sa jej zastrel hlas, a začala divne hovoriť: "SEDMA SA NAVRÁTI AJ S KRÁĽOM DUCHOV..." a potom bola zase ako zvyčajne. Annabeth s Percym sa na seba divne pozreli, niečo si povedali po nejakom inom jazyku, a v tej chvíli od nich odišla, akoby sa nič nestalo. Tie nové decká sú divné. Asi si nikto okrem mňa nevšimol tú zvláštnu predpoveď. Všetci znudene listovali v Snároch. Už aj Percy a Annabeth. Skvelé, za úlohu, ako keby sme ich nemali dosť, si máme mesiac zapisovať sny.


Hermiona

Do učebne obrany proti čiernej mágii som prišla prvá. Totižto som nechodím na veštenie. Namiesto neho som mala Aritmanciu. Po chvíli vošli ostatný, a hneď za nimi Umbridgeová. Chcela, aby sme si prečítali úvod pre začiatočníkov, z učebnice Teória magickej obrany. Odmietla som, a vystela nahor ruku. Hlásila som sa. Keď sa po pár minútach rozhodla prestať s ignorovaním, odpovedala mi: „Chceli ste sa spýtať na niečo z kapitoly, moja milá?" „Nie z kapitoly," odvetila som: „Mám otázku k cieľom štúdia. Vôbec sa tam nepíše o používaní obranných kúzel," A tým som začala hádku, vďaka ktorej Harry skončil týždeň poškole. Na obede na nás všetci čumeli, a šepkali si. Zvesť o výmene názorov Harryho a Umridgeovej sa šírila rýchlosťou blesku.


Nico

Je 15.59, a my sa snažíme nenápadne vykradnúť zo slizolinskej klubovne, aby sme išli na stretnutie s ostatnými polobohmi. Leo ešte robil somariny v izbe, a potom nás ešte zdržal Draco. Vyhovorili sme sa na to, že sme behali po chodbe, a tak sme poškole. Fakt to bolo tesné. Prišli sme do vstupnej haly, ale nikto tam nebol. Celkom nečakane sa otvorili vstupné dvere, ale nikto v nich nestál. Zrazu sa len tak zo vzduchu vynorila Hermiona. Zavolala nás k sebe. Ukázala nám divný plášť, ktorý nazvala neviditeľným. Prikryla nás, a vyrazili sme von. Mierili sme k trochu divnej vŕbe. Vŕba sa divo metala, a zaháňala sa po nás. Leo sa zháčil: „Ideme k tej vŕbe? Však nás zabije keď sa bude takto ďalej oháňať konármi!" Hermiona ho odignorovala, a vzala zo zeme dlhý konár. Štuchla ním do vŕby. Vŕba zmeravela a Hermiona nás k nej nahnala. Zbadali sme v nej otvor, do ktorého sme vliezli. Bol tam tunel, ktorým nás Hermiona hnala ďalej. Po tak piatich minútach sme dorazili k poklopu, ktorým sme vliezli do starého domu, v ktorom bola väčšina nábytku roztrhaná a rozhádzaná. Na konci miestnsti sme zbadali ostatných. Leo hneď schmatol neviditeľný plášť a začal ho skúmať. „Pozor, je Harryho. Nemôžeme ho zničiť. Už by nám ho nikdy nepožičal." povedala Ginny. „A Harry vie, že ho tu máme?" spýtal sa Percy. „Nie. Povedala som mu, že chceme ísť s Ginny preberať +
dievčenské veci niekde vonku. Ideálne tak, aby nás nikto nevidel." odpovedala mu Hermiona skôr, než Ginny stihla čo i len otvoriť ústa.

Začali sme preberať rôzne veci, napríklad Trelawneyovej "predpoveď", kedy sa budeme stretávať (zatiaľ každý pondelok, ale môžu nastať núdzové schôdze a tak...) a podobne. Potom sme vytiahli zbrane, a začali trénovať. Percy s Jasonom, Piper s Hazel, Ginny s Annabeth, Leo s Hermionou, Frank bol so mnou. Museli sme sa rozdeliť tak, aby mal každý cca vyrovnaného súpera, a aby sa páry (typu Percabeth) navzájom nerozptyľovali, a neboli na seba príliš mäkký. Jediný komu asi išlo aj o čas bola Hermiona, lebo tak o pol siedmej prišla na to, že se vynechali večeru. Keďže Ginny vedela, kde je kuchyňa, nerobili sme si z toho ťažkú hlavu. O siedmej sme sa rozhodli skončiť.

Všetci sme trielili za Ginny do kuchyne. Vypýtali sme si od škriatkov jedlo, a tajným priechodom sme vyšli z hradu. Sadli sme si k jazeru a zrobili si taký večerný piknik. Zrazu sa ozval Percy, ktorý už vyprázdnil asi dva plné taniere: „Myslíte, že si môžem ísť zaplávať?" Všetci sme si trepli rukou o čelo a začali sa smiať. Nakoniec išiel. Potom sme si zaspievali pár táborových piesní, (ja som samozrejme nespieval) a vrátili sa do hradu.

Harry

Kde toľko trčia! Chcel som zmiznúť z klubovne a izby, lebo na mňa všetci pozerajú, a šepkajú si. Dievčatá sú už preč tri hodiny, aj s mojim plášťom. Vyzrel som z okna, a uvidel som veselú skupinku mieriacu k jazeru. Spoznal som tých nových, aj zo slizolinu, a ešte dve dievčatá. Hermionu a Ginny. A oni že preberajú dievčenské veci. O hodinu sa zjavili vo dverách klubovne. „Ako mi to vysvetlíte? Boli ste vonku aj s nimi. Veď ste mali byť predsa len vy dve!?" vyštekol som na nich. „Boli sme vonku, a zrazu sme si spomenuli že už je dosť neskoro. Tak sme išli dnu, a zistili sme, že sme zmeškali večeru. Išli sme teda do kuchyne, a cestou sme stretli ostatných. Tak sme si zrobili piknik pri jazere. Viete, v tábore sme mali vždy večer táborák, a spievali táborové piesne. Keďže sme teraz tu, tak nás napadlo si trochu pospomínať." pokojne odpovedala Hermiona. „Fajn, ale nabudúce ma pozvite. A aj Rona. Všetci si stále šepkajú a ukazujú na mňa" usmial som sa na nich, aj keď to bolo trochu divné...


Percy

Po tom, čo sme sa vrátili s pikniku, sme si ešte urobili úlohy, prezliekli sme sa do pyžám, a šli spať. V hlave mi vírili otázky. Prečo si všetci šepkajú o Harrym a ukazujú naňho? Prečo sa nás vtedy vo vlaku pýtal, či máme otázky? Prečo sú tunajší vodný ľudia iný? A podobne...
Rozhodol som sa spýtať Harryho.

„Harry? Spíš?" zašepkal som. „Nie. Ty sa pýtaš, Percy?" „Hej. Nejdeš sa porozprávať? Mám na teba pár otázok." „Máš otázky na Cedricovu smrť?" „Nie. Neviem kto je Cedric." Harry sa posadil: „Tak fajn, čo chceš vedieť?" Tiež som sa posadil, a opýtal som sa: „Prečo si o tebe všetci šepkajú, a ukazujú na teba? Aj na chodbe sa ťa menší žiaci trochu báli... ale mne prídeš celkom fajn. Už som stretol oveľa viac horších ľudí, ako si ty," Harry si povzdychol a odpovedal otázkou: „Čo všetko o mne vieš?" Tak som to zo seba vysypal: „Voláš sa Harry Potter, priatelíš sa z Weasleyovcami, páčiš sa mojej nevlastnej sestre, máš jazvu v tvare blesku a..." Harry ma prerušil: „Počkaj, počkaj... Ja sa páčim tvojej nevlastnej sestre? Kto je tvoja nevlastná sestra?" „Ja sa tu pýtam, nie ty!" s úsmevom som mu odpovedal: „Teraz daj odpoveď na moju otázku." „No dobre. Tu ma všetci poznajú, lebo som ten "slávny" Harry Potter, ktorý..." a začal mi vysvetľovať ako prišiel k jazve. Potom mi vravel čo sa udialo minulý školský rok (kniha Ohnivá čaša), a že ho niektorý považujú za blázna pre veci, ktoré sa píšu v Dennom Prorokovi. Trochu sa mu zadrhával hlas, keď hovoril o Cedrikovi. Povedal mi o dementoroch, ktorý ho navštívili toto leto, a aj o jeho krstnom otcovi menom Sirius. Myslím že mi začal trochu dôverovať. „Budeš ma aj ty považovať za blázna?" opýtal sa s obavami. „Nie, ja ti verím." vyhlásil som.

„Vieš ako si dnes kričal na Umbridgeovú? No, tak ja keď som mal dvanásť, tak sa mi podarilo vypariť svoju učiteľku matiky. Vtedy som totižto ešte nechodil do čarodejníckej školy." Bolo mi trochu blbé, že mu klamem keď on mi verí, ale iná cesta tu nieje. „Mne sa v desiatich podarilo v zoo zmiznutím skla oslobodiť hada, a zavrieť na jeho miesto môjho otravného bratranca." Harry sa zasmial. „Aha, to poznám. Blbá rodina. Ja som mal hrozného nevlastného otca. Smrdel ako plesnivá cesnaková pizza zabalená do treniek po telocviku. Ale trávil som s ním len leto. Mama ma vždy dala do nejakej internátnej školy. No ale potom som začal chodiť do tábora a do Ilvermorny (čarodejnícka škola v Amerike, naučili sme sa o nej aby sme vedeli odpovedať na otázky). V tábore som poznal Annabeth, ktorá mi úplne zmenila život. Keď som mal šestnásť, vybral som sa s Frankom a Hazel na výlet na Aljašku. Mama a Annabeth boli vystrašené, všade ma hľadali. Osem mesiacov o mne nevedeli nič. Potom keď sme sa konečne stretli, ale iba s Annabeth, sme spolu s ňou, Leom, Piper, Jasonom, Frankom a Hazel odišli do Ríma. Z neho sme cestovali do Grécka, pričom ja a Annabeth sme sa stratili ešte v Ríme. V Grécku sme sa konečne stretli, išli sme do Atén, odtiaľ nejakým kúzlom späť do New Yourku. Až po takmer roku som znova uvidel mamu. Už som si povedal, že najbližšie časy nepôjdem nikam ďaleko, ale predsa som tu." vysypal som zo seba skrátenú verziu udalostí prispôsobenú mozgu smrteľníka. Potom sme sa ešte chvíľu rozprávali, a obaja sme upadli do hlbokého spánku.

Myslel som, že aspoň tu budem mať pokoj, no polobohov sny zastihnú asi všade. Sen bol hrozný, a ja som už asi po stý krát uvidel Tartara ktorý ma rozdrvil ako keď prišliapneš mravca topánkou. No ale hneď potom sa vrhol na Annabeth, ktorá sa už nevládala brániť. Keď ju zabil, videl som Boba ako nám vraví: „Pozdravte odo mňa slnko a hviezdy!" Sen sa zmenil, a ja som uvidel beznosého chlápka ako vraví svojim nasledovníkom: „Už to dlho nepotrvá" Potom ma zobudila voda, vychrstnutá na mojej tvári...

Fakt sa veeeeeľmi ospravedlňujem, že časť vyšla az v utorok, ale kamarátky mi odporučili fest dobrý seriál, ktorý neviem vyhnať z hlavy doteraz. Nemohla som písať časť, kým som si ho celý nepozrela. Prepáčte.
Ak ešte niekedy nestihnem vidať časť v pondelok, ani v utorok, čakajte ju až o týždeň.
Have a nice time....
💙