Slobodná láska

7.

„Okamžite musíš ísť so mnou." Povedal Adam Care keď k nej prišiel. To ako prišiel sa nedalo nazvať slušným príchodom, lebo jej vtrhol do obývačky bez toho aby zaklopal.

„Ja..."
„Nemáme čas na dohadovanie. Čochvíľa sú tu ľudia zo Spoločnosti." Povedal jej, schytil ju za ruku a už ju ťahal preč. Vedel, že by sa pravdepodobne mal správať trošku jemnejšie, ale situácia si to vyžadovala. Pretože vedel, že keď tu už budú, tak ju nikam neskryje.

„Musím si zobrať veci a ..."
„Nič nepotrebuješ. Ja som tam všetko pripravil a nebudú tu tak dlho aby si ešte niečo iné potrebovala." Snažil sa ju presvedčiť Adam o rýchlom odchode. Uvedomil si, že ona asi nevie ako veľmi sa ponáhľajú. „A hlavne musíme preto odísť čo najskôr aby sme sa vo nemuseli veľmi ponáhľať. Pretože bude podozrivé, ak budeme tesne pred tým ako prídu bežať."

„Ale.."
„Prosím ťa, nehádaj sa so mnou. Viem lepšie čo robiť ako ty. Máš dve minúty na to aby si si zobrala všetko čo potrebuješ. Budem ťa čakať vonku." Nemohol byť s ňou dlhšie v jednej miestnosti. Nedokázal uveriť, že sa takto správala aj keď vedela čoho všetkého sú schopní. Vedel, že by sa možno už neovládol a povedal alebo spravil by niečo čo by možno neskôr ľutoval.

Cara nerozumela tomu prečo sa Adam správať tak ako sa správal. Teda vlastne to vedela, ale nechcela si to pripustiť. Lebo vedela, že ak by to priznala tak by ju to zobralo. A potrebovala byť silná, nie len kvôli nemu, ale hlavne kvôli sebe.

„Môžeme ísť?" Spýtala sa ho keď k nemu pribehla. Zbalila si pár vecí, ale verila, že nič z toho nebude potrebovať. Dúfala, že keď ju nenájdu, tak sa nebudú zdržiavať a pôjdu ďalej.

„Konečne. Tvár sa normálne, lebo teraz vyzeráš akoby som ťa unášal alebo čo. Potrebujem aby si nás nikto nevšimol, teda aby sme pôsobili normálne, akoby bol úplne normálny deň. Pretože ak sa budeš takto tváriť a niekto si to všimne, tak ver, že si niekto návštevu Spoločnosti a naše divné správanie spojí a nedopadne to ani pre jedného z nás dobre." Povedal jej keď videl ako prišla za ním von. Triasla a vedel, že sa bojí. Nevedel prečo ušla, ale ... ale nečakal, že by ju niekedy mohol vidieť v takomto stave. A aj vedel to, že by ju možno mal utešiť a povedať jej, že to bude v poriadku, ale nechcel to urobiť. Nechcel aby mala pocit, že mu možno na nej záleží. To si nemohol dovoliť. Lebo vedel, že vtedy by sa všetko pokazilo. A jeho by to určite stálo život. Uvedomil si už dávno, že ona musí byť niekto dôležitý, keď sa o ňu tak Spoločnosť veľmi zaujímala.

„Ja si to uvedomuje, ale nemôžem sa tváriť, že je všetko v poriadku keď nie je. Nedokážem sa tváriť ako ty." Povedala mu po chvíli ticha. Udivovalo ju ako dokáže byť tak pokojný. Nedokázala v ňom čítať a tu ju veľmi rozrušilo. Začala sa báť aj toho kam ju to vlastne vedie. Až keď stála vedľa neho a pomaly išli niekam si uvedomila, že bola veľmi naivná a dôverovala človeku, ktoré nepoznala.

„Aspoň to skús. A tvár sa, že ti nie je nepríjemne v mojej spoločnosti. Keďže si všetci myslia, že tvoríme pár." Povedal zobral jej tašku z rúk, chytil ju za ruku a snažil sa na ňu usmiať. Uvedomil si, že by to všetko čo sa o nich dvoch povrávalo mohli využiť vo svoj prospech.

„Ale určite si nemyslia len tak. Určite im to niekto povedal." Nedokázala si odpustiť túto poznámku. Vedela, že to bol on. Teda vedela, že to nepovedal všetkým a nevyhlasoval to verejne, ale vedela, že to povedal Simonovi a on to povedal ďalej.

„To je pravda, ale táto malá lož nám možno zachráni život. Tak sa na mňa pekne usmej a tvár sa ako zaľúbené dievča." Povedal jej.

„Samozrejme. Ale tak by si sa mal aj ty tváriť. Mali by sme obaja vyzerať zaľúbene a šťastne." Chcela znieť sarkasticky, i ke'd nevedela či sa jej to úplne podarilo. Nikdy nemala problém niekoho uzemniť, alebo mu vrátiť jeho nepríjemné správanie, ale pri Adamovi to nedokázala. A to nevedela vysvetliť.

„Určite, ale som chlap a my to až tak veľmi neprežívame. Ale môžem sa k tebe správať zaľúbene, ale nemyslím si, že by sa ti to páčilo." Uškrnul sa na ňu a spravil niečo čo od neho neočakávala. Pobozkal ju. Bol to rýchly bozk bez citu , ale v nej to spôsobilo búrku. Nedokázala opísať svoje pocity, ale cítila sa opäť ako keď mala pätnásť a zažila svoj prvý bozk. Nechcela aby niečo také cítila pri ňom. „A teraz poďme. Nezabudni sa usmievať." Povedal jej a ťahal ju za sebou k sebe domov.