Slobodná láska

8.

„Ako dlho tu podľa teba budú?" Spýtala sa ho keď prišli k nemu domov.

„To neviem, obávam sa toho, že by ťa niekto mohol spoznať a to by bol pre nás všetkých veľký problém, pretože ťa budú hľadať." Povedal jej nepokojne. Hlavne sa obával o Simona, uvedomoval si, že jeho brat v poslednej dobe vyhľadáva len problémy. A jeho najväčším problémom bola Amy.

„Myslíš si, že sa budú pýtať hocikoho?" Potrebovala vedieť, či sa môže stať, že by sa mohli spýtať niekoho kto ju pozná. Hoci vedela, že nikto zo Spoločnosti by sa nezaoberal s chudákmi a stratenými existenciami. Ale na druhej strane, ak ju hľadajú tak zúfalo ako sa jej zdalo, tak potom boli schopní čohokoľvek.

„Bol by som rád, ak by to tak nebolo, ale nepoznám ich. To by si mi skôr ty mohla povedať. Pokiaľ viem, tak ty ich poznáš lepšie ako ja."

„Poznala som ich pokiaľ som od nich neodišla. Predtým som si bola istá, že nikto zo Spoločnosti by sa nezaujímal o ľudí, ktorí žijú.... na jej okraji. Len teraz je to asi iné." Povedala potichu. Bola zmätená z toho čo sa okolo nej dialo a ani jej veľmi nepomohlo k pokoju to, že ju pobozkal. „Ale možno budú len prechádzať." Snažila sa znieť optimisticky, ale keď videla ako sa na ňu pozrel, tak vedela, že tomu neverí. A neverila tomu ani ona, ale potrebovala sa aspoň nejako ukľudniť.

„To si nemyslím, ale neviem si predstaviť, čo sa stane, ak ťa nikde nenájdu. To by mohlo rozpútať dosť veľké peklo pre všetkých nás. Podľa toho čo som počul, tak ťa až zúfalo hľadajú." Poznamenal. Veľmi chcel vedieť prečo odišla a hlavne to, prečo je pre Spoločnosť a ľudí v nej tak veľmi dôležitá. Hoci aj on niekedy patril do Spoločnosti, ale nepoznal ju, neudržiaval s nikým žiaden kontakt a správal sa, že tam nikdy nebol. Ale mohol to pripisovať aj tomu, že on aj Simon beli ešte deti, keď ich rodičia odišli zo Spoločnosti.

„Dúfam, že sa to nestane. I keď ako poznám všetkých, tak spravia čokoľvek... aby som sa vrátila a splnila si svoju povinnosť." Keď odchádzala tak mala naivné predstavy, že možno keď utečie, tak ju nikto nebude hľadať a ona bude môcť žiť niekde svoj pokojný, nudný život. Ale nikdy si nemyslela, že by mohla rozpútať takmer vojnu. Hlavne keď vedela, že ani pre Harryho, jej otca a ani pre Walltera nič neznamená. Vedela, že Wallter sa jej chce pomstiť, ale dúfala, že keď odíde tak jej otec a Harry niečo spravia aby jej dal pokoj a tým jej pomôžu k záchrane. Ale pravdepodobne sa mýlila. Pretože si bola istá, že k tomu čo sa deje von nemal Wallter kompetencie a ani takú silu v Spoločnosti aby ho takto počúvali. Čiže bolo isté, že s ním musí ísť buď Harry alebo jej otec. A pravdepodobne by to mohli byť obaja. Obaja mali svoje dôvody k tomu aby ju nenávideli a chceli zničiť. Aj potom všetkom čo pre oboch spravila.

„Caroline, počúvaš ma?" Uvedomila si, že ho nepočúvala a zahanbila sa.

„Prepáč, trošku som sa zamyslela."

„Všimol som si, keď si nereagovala na to, čo som povedal. Hovoril som ti, že budem musieť odísť, pretože ak sa neukážem keď prídu, tak by sa mohli na teba vypytovať niekoho, kto by im povedal, že si tu a pokiaľ by ťa nenašli, tak by neodišli. A zároveň by bolo divné, že by som sa neukázal, keď to tu viac menej vediem. Nemusíš sa báť, všetko som pripravil a určite ťa nikto nenájde, veď samozrejme by ťa u mňa ani nikto nehľadal. Aj keď potom čo sme dnes vonku spravili, si tým nie som istý... Poď za mnou, skryjeme ťa, lebo nikdy neviem či náhodou nebudú prehľadávať aj môj dom." Povedal jej, zobral jej veci, ktoré mala so sebou zbalené a odtiahol majú skrinku, ktorá bola oproti vchodu do obývačky. Keď sa Cara pozrela bližšie čo je za ňou uvidela malé dvere. „je to taká malá izba aj s takou malou provizórnou kúpeľnou, v ktorej budeš v úplnom bezpečí. Nemusíš sa báť, že by ťa niekto našiel, nikto o nej nevie. Dokonca ani Simonovi som o nej nepovedal. Upratal som ju, čiže by mala byť čistá, nemalo by ti tam nič chýbať." Hovoril pokým otváral dvere. Vyzerali staro a Cara sa obávala toho, že pri otváraní by mohli vŕzgať, čo by samozrejme pritiahlo neželanú pozornosť, ale opak bol pravdou.

„Prečo máš niečo také doma?" Spýtala sa ho keď sa spamätala z prekvapenia. Nikdy si nemyslela, že by niečo také mohol mať doma. Uvažovala čoho sa tak bál, keď bol na ukrývanie takto pripravený. Bola si sto percent istá, že to nebolo súčasťou bežného domu, teda v jej určite niečo také nemala.

„Bolo to tu už keď sme sa sem nasťahovali. Pravdepodobne sa bývalí majitelia niečo obávala a preto mali miesto, o ktorom nikomu nehovorili. Ja som ho tiež len raz náhodou objavil, keď som to tu chcel trošku upraviť podľa nás. Aby sme sa to konečne mohli cítiť ako doma." Povedal a ďalej nepokračoval, hoci vedela, že za tým všetkým je niečo viac.

„A dostanem sa sama aj von?" Hoci sa ho chcela spýtať na nejaké podrobnosti o jeho a Simonovom živote, ale vedela, že by jej neodpovedal a že by sa mohol tak nahnevať, že by jej nepomohol.

„Mrzí ma to, ale nie. Teda dajú sa tie dvere otvoriť aj zvnútra, ale ja musím prisunúť skrinku naspäť. Hlavne preto, že ak by prišiel Simon domov aby mu to nebolo podozrivé. A tak trošku sa obávam, že ak by bola s ním Amy, tak neviem ako by to všetko dopadlo. Lebo hoci sa nerád starám do života svojho brata, ale jeho vzťah s Amy sa mi vôbec nepáči. Hlavne to, že vedela o tom, že kedy sem prídu a to som dokonca nevedel ani ja. A pritom komunikujem s každou oblasťou kde boli. Čiže sa obávam toho, že by ťa udala a nezasiahlo by to len teba, ale aj nás so Simonom." Povedal a videla, že ho to trápilo a preto aj keď s tým úplne nesúhlasila, tak vedela, že pre oboch bude najlepšie, ak sa tam nechá zavrieť.

„Dobre, čiže budem tu čakať kým odídu a prídeš ma vyslobodiť." Snažila sa to trošku odľahčiť miernym vtipom.

„Dá sa to tak povedať. Budem sa snažiť aby to bolo čo najskôr. Ale ak by si počula nejaký hluk alebo niečo, prosím ťa skús byť potichu. Pretože nemusím to byť ja, ale buď Simon alebo možno aj niekto zo Spoločnosti."

„Dobre ďakujem. Budem čakať potichu." Povedala a vošla dovnútra skrýše. Bola veľmi prekvapená, že to tak rozľahlý priestor, pretože od vchodu sa zdalo, že je to len o trošku väčšie ako skrinka, ktorá zakrývala vchod.

„Ja idem. Zavriem dvere a prisuniem skrinku k dverám. Čiže sa neboj keď budeš počuť nejaký hluk." Posledný krát sa na ňu nervózne usmial a zavrel dvere. A ona osamela v miestnosti odkiaľ nie je únik.

-------

Ahojte,

Po dlhšom čase sa opäť hlásim s novou časťou. Dúfam, že sa vám páčila.