Slobodná láska

9.

Čím dlhšie čakala na Adamov návrat, tým viacej začala ľutovať, že si nezabalila knihu alebo niečo čo by jej pomohlo zaplniť čas. Vedela, že v súvislosti s tým čo sa dialo vonku bol tento jej "problém" skoro nič, ale nudila sa. A na druhú stranu sa cítila previnilo, pretože myslela len na svoje pohodlie. Kvôli tomu sa cítila veľmi zle a začala si uvedomovať, že na takéto miesto nepatrí a ani nikdy patriť nebude. Nepatrí do sveta chudobných a ustráchaných ľudí, ktorí ešte aj musia trpia kvôli jej chybám. Hoci sa nerada ľutovala a všetko okolo toho, tak nedokázala sa ubrániť tomu pocitu. Dokonca mala pocit, že je jej viacej ľúto samej seba ako ľudí, ktorí zomierali vonku. Teda nevedela či naozaj niekto zomrie z týchto ľudí, ale predpokladala to. Hlavne potom čo jej povedal Adam a hlavne podľa toho ako poznala ľudí zo Spoločnosti. Možno mala taký pocit preto lebo vedela, že by sa mala vrátiť do Spoločnosti a trpieť za to čo spravila. A veľmi dobre vedela, že ju nič dobré doma čakať nebude.

---

Skoro zaspala keď počula ako niekto z druhej strany odsúva skrinku, ktorá ukrývala vchod do skrýše. Trošku sa zľakla, že by to mohol byť niekto iný ako Adam, ale tušila, že by nikomu neprezradil kde je ukrytý, hlavne preto, že by to ohrozilo aj jeho aj Simona. A vedela, že svojho brata by Adam nikdy neohrozil i keď sa Simon v poslednom čase správal trošku zvláštne.

„Ahoj, dúfam, že si to tu prežila bez nejakej väčšej ujmy." Mierne sa zasmial Adam, keď otvoril dvere na jej provizórnom väzení. Keď zacítila vánok na svojej tvári tak až vtedy si uvedomila, ako dusno a teplo bolo.

„Samozrejme som v pohode, i keď to bolo trošku únavné a mala som až pocit, že..." nemohla dopovedať vetu keď uvidela Adamovu tvár. A hoci zatiaľ ešte na nej nemal modriny bolo vidieť, že ho niekto zbil. „Čo sa ti stalo? Kto ti to spravil? A prečo? Stalo sa niečo?" Nedokázala sa zastaviť v kladení otázok. Keď ho uvidela ihneď prestala myslieť na seba a jediné čo ju zaujímalo bolo, či je v poriadku. Vedela, že to čo mu urobili ľudia zo Spoločnosti možno nebude takto vidieť ako budú o pár hodín vidieť modriny, ale bude to oveľa horšie.

„Som v poriadku, len som mal trošku problém s jedným človekom, ale nič mi nie je. Vyzerá to o dosť horšie ak to v skutočnosti je. Nemusíš sa o mňa báť, nič mi nie je." Nechcel aby mu kládla ďalšie otázky. Ani nie preto čo sa mu stalo, ale preto, čo videl vonku. Počul o tom, čoho všetkého je Spoločnosť schopná pri hľadaní niekoho, ale nikdy nevedel, že by boli schopní takto ubližovať nevinným ľudom, ktorí ešte s nimi aj dokonca spolupracovali.

„Ale nevyzerá to dobre a ..."

„prosím nič sa ma nepýtaj, som v poriadku, alebo teda lepšie povedané budem v poriadku o pár dní. Ale potom čo som dnes zažil a čo zažili všetci tí ľudia vonku mi musíš povedať prečo ťa hľadajú. Čo si spravila, že ťa tak veľmi chcú?" Potreboval poznať odpovede na otázky, ktoré si kládol už niekoľko dní. Hlavne preto aby si mohol ospravedlniť to, že nezabránil tomu aby zomrelo toľko ľudí.

„Ja... neviem." Nechcela mu to povedať, alebo teda lepšie povedané nemohla mu to povedať. Možno ho nepoznala tak dobre, ale vedela ako bude reagovať keď mu to povie. A potrebovala sa chrániť. Chcela žiť.

„Obaja vieme, že klameš a nemám rád, keď to niekto robí. Ak ťa mám aj ďalej chrániť, tak potrebujem poznať pravdu, lebo inak to nemôžem robiť."

„nepotrebuješ ju poznať."

„Ale potrebujem. Pretože si musím nejako ospravedlniť to čo sa deje vonku a keď neviem koho chránim tak to nedokážem." Pozrel sa jej do očí a snažil sa z jej pohľadu niečo vyčítať, ale zistil len jednu vec a to, ako veľmi sa zmenila odkedy prišla. „Vieš, keď som ťa prvýkrát videl nemal som ťa rád, ale jedno som na tebe obdivoval a to bola tvoja odvaha a nebojácnosť, buď taká ako si bola na začiatku aj teraz. Predo mnou sa nemusíš pretvarovať ako pred ostatnými poznám ťa a poznám aj tvoje tajomstvo. Od teba len potrebujem pravdu." Povedal a dúfal, že ju nejako presvedčí i keď si tým nebol istý. Nebol schopný racionálne rozmýšľať, nie potom čo videl.

„To ako sa volám už vieš, neviem čo by si ešte chcel vedieť."

„Celý príbeh."

„Volám sa Cara Thompson a pochádzam zo Spoločnosti."

„Fajn čo ďalej, toto už viem." Povedal nahnevane. Nechcel byť na ňu hnusný, ale po dnešku už nevládal tieto jej hry.

„Nemyslím si, že ťa je do toho niečo. Je to moje súkromie a preto ti nič nemusím ...." nechcela mu nič povedať, lebo vedela, že niekto ako on by nezniesol jej pravdu a vedela ako by sa zachoval.

„Jasné, nič ma do toho nie je, ale hlavne že kvôli tebe ohrozujem svoj život, život môjho brata a aj život ľudí, ktorí tu s nami bývajú. Ja som ťa skryl, dá sa povedať, že zachránil a preto chcem aby si bola ku mne úprimná a povedala mi pravdu. Lebo len vtedy ti budem môcť pomôcť. Inak to nepôjde. Nechcem ťa vydierať, ale vidím, že inak to nejde." Mal už všetkého dosť, chcel žiť opäť tak ako to bolo predtým ako prišla a celý jeho takmer dokonalý, bezpečný život zničila. „Potrebujem vedieť, prečo ťa tak veľmi chcú, že sú ochotní všetko zničiť."

„Urobila som niečo veľmi zlé." Povedala po chvíľke ticha. Nevedela čo všetko by mu mala povedať. A hoci mu verila, obávala sa jeho reakcie. Možno dokonca ešte viacej ako toho, že by si po ňu prišli. „A to je dôvod prečo som odišla a aj prečo ma hľadajú."

„Vysvetlíš mi to?"

„Ja.. neviem kde začať, nepochopíš to a .."

„Začni teda od začiatku." Nevedel prečo, ale potreboval o nej vedieť všetko.

„Dobre, ale prosím ťa, neprerušuj ma aj keď budeš počuť veci, ktoré nie sú pekné." Povedala mu a uvedomila si, že možno jej to pomôže, ak aj niekto iný bude poznať jej príbeh. Jej skutočný príbeh, nie len ten umelo vytvorený Spoločnosťou.

Ahojte, 

po veľmi dlhom čase som späť aj s novou časťou. Viem , že je to už niekoľko mesiacov čo som nič nepublikovala, ale končila som výšku, čo bolo v tomto čase dištančného vzdelávania extrémne náročné, ale nakoniec som získala tie dve zázračné písmenká pred menom :D. A potom som mala ešte aj prijímačky na ďalšie štúdium, potom všetkom som už nevládala premýšľať nad príbehom a cez leto som si chcela dať trošku pauzu a oddýchnuť si od všetkého. Ale keďže august už končí a s ním aj leto, tak som sa rozhodla, že je najvyšší čas sa vrátiť k písaniu a príbehom. Zatiaľ budú časti pri každom príbehu raz týždenne. 

Pekný večer :)