Slobodná láska

2.

Stále rozmýšľala nad tým čo jej povedal Adam. Nerozume tomu odkiaľ sa niečo také o nej mohol dozvedieť. Vedela, že si na všetko okolo seba a svojej minulosti dávala pozor. Nerozumela domu a to ju veľmi trápilo. Lebo sa obávala aj toho, že to mohol proti nej nejako využiť. I keď vedela, že by pravdepodobne nepovedal nikomu, že odkiaľ je lebo by tým mohol ohroziť svojho brata, ale aj tak sa toho obávala. Že by sa možno mohol niekde prerieknuť a ...

Caroline, s tam?" vyrušil ju z myšlienok Simon, ktorý vstúpil do jej nového bývania.

„Áno, tu som." Išla mu naproti, bola rada, že dnes po ňu prišiel on a nie jeho brat.

„Ahoj, som rád, že ťa opäť vidím a že si v poriadku." Povedal jej šťastne a s úsmevom. Niekedy nedokázala pochopiť ako mohli byť s Adamom bratia.

„Jasné, že som v poriadku, len som sa trošku zamyslela a pravdepodobne opäť meškám." Zasmiala sa.

„To vôbec nevadí, lebo aj tak dnes nepôjdeš do práce, lebo sa niečo deje a preto sa všetko zastavuje. A preto aby si bola v poriadku tak pôjdeš so mnou k nám domov. Adam nás už pravdepodobne bude čakať." Povedal jej Simon pri tom ako si sadal na sedačku v jej malej obývačke.

„Niečo sa deje?" Spýtala sa ho. Bála sa veľmi.

„Neviem, Adam mi len povedal, že ťa mám priviesť k nám. Ale nepovedal mi prečo a ani nič bližšie. Možno to povie tebe. V poslednom čase je divný. Nerozpráva sa so mnou a je akoby uzavretý, akoby predo mnou niečo tajil." Povedal Simon. Aj jeho to trápilo, lebo nevedel, čo si o tom všetkom čo sa okolo neho deje mal myslieť. Obával sa toho, že by sa opäť mohla opakovať minulosť. A on už viac nechcel utekať, nechcel byť vyhnancom. I keď si na to veľmi nepamätal, tak vedel, že to nechce znovu zažiť.

Celou cestou k Simonovi domov rozmýšľala nad tým čo sa mohlo stať, keď Adam chcel aby aj ona k nim prišla. Nedokázala si to ničím rozumným argumentovať. Obávala sa toho najhoršieho, že možno to čo o nej zistil niekomu povedal a prišli si po ňu so Spoločnosti. Vôbec nevedela, čo mala robiť. Dokonca rozmýšľala aj nad tým, že by sa na niečo vyhovorila a rýchlo opustila auto a čo najďalej ušla. Ale zas na druhej strane nechcela všetko opustiť. Uvedomovala si, že možno už nechce zbabelo ujsť. Možno by mala konečne tomu čo spravila čeliť.

„Tak už sme tu." Prerušil ju z pochmúrnych myšlienok Simon.

„Ďakujem." Povedala mu keď jej otvoril dvere na aute. Hoci na jednej strane to bolo veľmi pekné a galantné, na druhej strane mala pocit, akoby sa tým uisťoval, že nikam neujde.

„Tak poďme dnu." Pobádal ju k tomu aby s ním išla. Nevedela prečo, ale mala z toho všetkého veľmi zlý pocit. Uvedomovala si, že to všetko môže byť len v jej hlave, preto lebo ona sama nemá čisté svedomie. „Určite nás už Adam čaká. Hovoril mi, že sa máme ponáhľať." Smial sa Simon. Ani on nedokázal pochopiť správanie brata. Ale poznal ho a preto vedel, že to všetko bude v poriadku, Adam by nikdy nedovolil aby sa niekoho niečo stalo.

„Jasné." Snažila sa zasmiať. Nechcela aby si všimli, že sa niečo deje a že je nervózna. Chcela bojovať až dokonca. I keď nevedela s čím by mala bojovať. Hoci mala počas cesty pocit, že by mala rezignovať a vzdať sa, uvedomila si, že to nechce. Chcela byť šťastná i keď vedela, že si to nezaslúži.

„Adam, už sme tu." Zakričal Simon keď prišli dnu. Hoci u nich nebola veľakrát, ale aj tak si všimla, že je tu niečo inak. Zdalo sa jej akoby niekto premiestňoval nábytok, čo bolo zvláštne lebo jej Simon nič také nespomínal. „To je zvláštne, nevedel som, že bude niečo premiestňovať." Aj on vyzeral prekvapene ako ona.

„Tak tu ste, konečne. Už som si myslel, že neprídete." Povedal Adam keď prišiel k nim bližšie.

„Čo sa to tu deje? Nevedel som, že ideme dnes robiť toto, by som Ti pomohol." Spýtal sa Simon brata.

„Nič iba trošku premiestňujem nábytok, ale to ste si asi obaja všimli. Ja to zvládnem, nepotrebujem pomoc. Aj tak na to dnes nemáš čas, potrebujem aby si odniesol papiere do školy. S prácou mi pomôže ona." Povedal Adam a už podával Simonovi papiere.

„Prepáč, ale je to tvoja práca a.."
„Ja viem, ale potrebujem to tu dokončiť a aj tak pokiaľ viem, tak potrebujú niekoho kto by im pomohol so žiakmi a chcú tam teba." Povedal Adam.

„ Okej , tak ona ide so mnou, veď aj tak ..."
„Povedal som, že mi tu pomôže a aj tak s ňou potrebujem niečo prebrať." Povedal mu a už ho tlačil z dverí preč. Ona sa na všetko len prizerala a nedokázala uveriť tomu, čo počula a videla. Nechcela s ním ostať osamote. Nevedela čo by od neho mohla očakávať.

„Ak si s ňou chcel ostať osamote, si mi to mohol povedať hneď." Zasmial sa medzi dverami Simon.

„Môžeš byť ticho?" upozornil ho Adam, nechcel aby to počula.

„Takže je to pravda." Nedokázal tomu uveriť.

„Nie je, ale nemá cenu ťa o niečom presviedčať, lebo aj tak by si mi neveril." Povedal mu Adam a zabuchol mu dvere pred nosom.

„Musíme sa porozprávať." Povedal jej Adam, keď sa opäť ocitol vedľa nej. Videl ako sa zľakla, keď sa vedľa nej objavil bez slova. Akoby sa niečo obávala. A on vedel presne čoho.

„ O čom?" spýtala sa ho. Nechcela s ním byť sama. Vedela, že takto ju nikto neochráni.

„O tom, že ľudia so Spoločnosti, chodia po všetkých vrstvách, ničia ich, zabíjajú, len preto že nikoho hľadajú." Pozeral sa na ňu a keď videl ako sa zatvárila, tak vedel, že sa nemýli a jeho teória je správna.

„To predsa..."

„Čo? Nemá žiadny súvis s tebou? Určite? Vieš, videl som fotku tej ženy a je presná tvoja kópia," povedal jej , podal jej výstrižok novín s jej fotkou a čakal.

„Ale to..." Nevedela, čo by mala na niečo také povedať.

„Povedz mi pravdu Caroline, alebo by som mal povedať Cara Thompson?" 

Ahojte, vítam Vás pri novej časti príbehu Slobodnej lásky. Dúfam, že sa Vám časť páčila. :)