Slobodná láska

1.

Cara bola už zabývaná vo svojom novom byte, teda asi by sa skorej mohlo povedať, že izbe. Ale bola rada, že si aspoň niečo našla. Hlavne preto, že nikoho nepoznala a ľudia ako sú jej nový susedia, nikoho nového a neznámeho nepúšťajú. Stále sa cítila nesvoja z toho, kde sa rozhodla usadiť. Rozmýšľala aj nad tým, že by mohla opustiť Spoločnosť, ale vedela, že Harry a Wallter by ju mimo veľmi rýchlo našli. A to nemohla dopustiť, nechcela prísť o svoj život a zároveň nechcela ani ohroziť život ostatných. Hlavne nechcela ohroziť Amaru a jej nenarodené dieťa. A preto sa rozhodla, že ostatne v Spoločnosti, ale nie v centre, ale na jej okraji. Rozhodla sa žiť vo svete najväčšej chudoby. Vo svete, do ktorého by nikdy ani len nevošla. Nikdy predtým by si ani nepomyslela, že by sa tam mohla objaviť, teraz sa rozhodla, že tam nejaký čas bude žiť.

A hoci nemala veľmi rada keď musela niekoho klamať, ale vedela, že ju budú hľadať a ľudia budú poznať jej meno a mohlo by sa stať, že by sa to nejako do centra Spoločnosti dostalo a preto sa ostatným ľudom predstavila ako Caroline, pretože tak to môže byť skrátene Car, prípadne Cara a nebude to pre ňu zmätočné, lebo ako sa poznala, tak by sa ihneď pri prvej príležitosti pomýlila a všetci by prišli na jej klamstvo.

Z myšlienok ju vyrušilo klopanie na dvere. Na začiatku sa prekvapila, že by to možno mohol byť Harry, alebo niekto kto ju hľadá, ale potom si uvedomila, že by nemali odkiaľ vedieť kde sa nachádza.

„Ahoj, deje sa niečo?" Spýtala sa Adama, ktorý stál pred dverami. Simon bol pre ňu ako mentor, alebo ako to povedať. Len kvôli nemu a jeho bratovi ju prijali medzi seba a mohla sa tu usadiť. Aj keď nevedela prečo sa k nej správal nepriateľsky. Akoby mu na nej niečo vadilo, aj keď ju nepoznal.

„Áno, mala by si sa pripraviť a ísť do práce. Dnes ťa mám zaučiť a nemám na teba celý deň. Mám ešte prácu, ktorú musím spraviť." Povedal Adam otrávene. Neznášal keď musel niekomu všetko vysvetľovať. Hlavne niekomu ako je ona. Hoci sa tvárila, že pochádza z podobného prostredia ako je on, videl na nej, že to nie je pravda. Vedel rozpoznať klamárov a ona jedným bola.

„Jasné, len si zoberiem bundu a môžeme ísť." Povedala mu Cara a rýchlo sa ponáhľala po oblečenie. Nechcela ho zdržiavať a hlavne nechcela byť v jeho blízkosti, nevedela čo si o ňom pomyslieť. „Môžeme ísť. Mám pravdepodobne všetko." Povedala.

„Konečne." Povedal a otočil sa na odchod. „Nechcela by si si zamknúť?" Spýtal sa jej pochybovačne.

„Jasné, zabudla som." Cara na niečo také nebola veľmi zvyknutá. Pretože z domu bola zvyknutá, že doma vždy bola nejaká slúžka a preto nezamykala. A samozrejme v centre Spoločnosti sa nikto nemusí obávať, že by niekto niečo ukradol pretože v centre nebola skoro žiadna kriminalita. Teda aspoň to sa hovorilo. I keď časom sa naučila, že všetko čo ju niekedy učili nebola pravda.

„Vieš, niekto kto vyrastal v taktom prostredí by nikdy na to aby za sebou zamkol nezabudol." Povedal jej Adam. Nedôveroval jej, ale zároveň ju musel upodozrievať na jej malé chyby pretože od toho závisel už aj jeho a bratov život, keďže sa za ňu zaručil. Čo postupne začal ľutovať. Nevedel prečo sa nesnažil presvedčiť svojho brata aby to nechal tak. Ale nedokázal mu potom všetkom povedať nie. Hlavne keď vedel, že jeho brat by ju len tak nenechal odísť. A vedel, že pre neho by to mohlo mať oveľa horšie následky ako pre neho. Vedel, že všetci ostatní boli z toho veľmi prekvapení, keďže predtým to nikdy nespravil. Ale musel znášať dôsledky svojho konania, aj za predpokladu, že ju bude musieť naučiť ako sa správať aby to nebolo pre ostatných nápadné.

„Áno, ja viem. Len som trošku v strese z toho čo ma bude čakať a z nového prostredia." Snažila sa to trošku obhájiť, i keď vedela, že to pri ňom nezaberie. Vždy keď sa na neho pozrela, tak nedokázala pochopiť ako môžu byť dvaja bratia taký rozdielny.

„To ti tak verím, ale poďme lebo prídeme neskoro." Povedal jej, chcel sa jej čo najskôr zbaviť. Chcel mať svoj pokoj, nechcel nikoho zachraňovať.

„Prepáč, ale ďakujem Ti, že mi pomáhaš a snažíš sa ..."

„Mne neďakuj, ale Simonovi, bez neho by som nikdy nebol za to aby si sa k nám bola pridala. Ja ťa nemám rád, ale to si si už asi všimla." Povedal jej úprimne. Nechcel s ňou hrať žiadnu špinavú hru a vedel, že keď jej povie, že ju nemá rád, tak sa bude čo najmenej zdržiavať v jeho blízkosti a práve o to mu išlo.

„Ja viem, prepáč.. mala by som sa poďakovať za všetko aj Simonovi, ale ďakujem aj tebe, lebo bez teba by som nemala kde bývať a..."

„Nechcem počuť tvoje poďakovanie, len chcem aby si dala Simonovi pokoj a vyhýbala si sa mu."

„Ale to nemôžem veď..."

„Ale môžeš a aj to spravíš. Obaja vieme, že keď ostatní prídu na to, že nie si ako my, tak to skončí zle a ja nechcem aby sa niečo stalo môjmu bratovi. Vieš, pozorujem ťa pár dní a mám takú predstavu o tom odkiaľ si k nám prišla. A vedz, že keď na to prídu, tak sa živá domov nikdy nedostaneš." Povedal a Cara začala blednúť a prišlo jej zle. Na to nikdy nepomyslela, že by na to mohol niekedy prísť. Myslela si , že by tu aspoň na nejaký čas mohla byť šťastná, kým nevymyslí plán ako sa vyhnúť svadbe.

„Neviem o čom hovoríš."

„Čiže sa mýlim, ak Ti poviem, že si z centra Spoločnosti, však." Povedal jej s víťazoslávnym pohľadom. Keď sa na ňu pozeral, videl, že jeho dohady boli správne.

Ahojte,

Po veľmi dlhom čase som späť aj s novou kapitolou.

Dúfam, že sa Vám časť páčila

Ďakujem za každé prečítanie, vote a komentár.