Titul nevlastného brata (DOKONČENÉ) ✓

Kapitola prvá

Život je o hľadaní samého seba. Vravievalo sa. No potom sa to preťalo s témami, ktoré boli v rozpore s naším cieľom. Ako som nastúpila na strednú, nepočúvam nič iné, ako témy s neusporiadaným životom iných. Nikdy som nebola priamym svedkom niečoho, čo som doteraz len počúvala. Alebo som sa o to skôr nezaujímala. Vždy to bolo brané ako cez roztrieštené zrkadlo. Niečo sa dialo, ale aj cez to som chcela, aby mi to unikalo pomedzi prsty. No zahmlené predstavy sa predo mňa postavili ako moje dvojča. S tým, čím som sa priečila, mi stálo vpálené pred tvárou. Budem mať nevlastného brata. Moja najhoršia nočná mora, ktorá ma drží už celé tri roky. Vyplávala na povrch už len kvôli tomu, že teraz budem ja tá ,o ktorej sa bude šuškať a budem stredobodom pozornosti. Aké unavujúce si to len predstaviť a už sa mi to prieči so žalúdkom. Nervy mám ako na špacír a na vŕšku rúk sa mi robili nafúknuté žili, kvôli prílišnému teplu v miestnosti. Priam by som povedala, že potrebujem sáčok s levanduľou, pretože odbúrava stres. Nikdy som nebola s niekým v nezhode, ale od kedy som sa dozvedela tú prešťastnú novinku od rodičov, ktorých ani nenapadlo povedať svojej biologickej dcére, niečo skôr, tak mám rozbúrenú náladu hnevu až nad strop mojej hlavy. Vždy som bola jedináčik a teraz sa mám v dome, v ktorom bývam od narodenia deliť s niekým, koho ani vo svetle databáz nepoznám. Obočie sa mi krížilo celú dobu pod čelom tak, že sa mi hádam začali robiť aj vrásky. Posledné dni, ktoré sa výrazne venujú príprave k môjmu ,, úžasnému bratovi'', som pred rodičmi videná ako druhá možnosť. Nikdy mi to nevadilo, no toto bolo až príliš. Jediné, čo mi dokázali povedať bolo, že s nimi pre neho idem do detského domova. Aký detský domov, keď má sedemnásť? Nemohol si ten rok ešte vydržať tam, kde prebýval? Neverila som, že na mňa rodičia zvýšia hlas len kvôli tomu, keď som sa bránila ceste s nimi do toho domu plného detí. Dostala som prednášku, že ako staršia sestra mu mám byť príkladom a venovať sa mu dostatočne na to, aby si to tu obľúbil a nemusel skrývať svoje pochybnosti. Neverím, že by bol také zlatíčko, akým ho popisujú oni, aj v domnienke, že ho ešte nevideli. Aj keď máme dom viac než nad mieru veľký, bolo mi dobre, keď sme tam žili len my traja. Teraz sa len môžem rozlúčiť s pokojným životom a prespatými nocami. Môžem na rovinu povedať, že je úplne nenormálne zistiť takúto novinku. Cítim sa, akoby žiarlim na niekoho, koho som v živote nevidela. Bude sa mi hrabať vo veciach, ničiť mi moje predstavy, robiť hrozné žarty a predovšetkým, budem celý čas zamestnaná namiesto mojich obľúbených činností po škole. Budem s ním zdieľať úplne všetko. Dom, výlety, dovolenky v cudzine, Vianoce, narodeniny, rodičov. Môj život sa zrútil ako neposedné karty, ktoré v podstate pekne držali celok môjho života. No zrazu sa ako prívalová vlna doplichtí on. Neviem pochopiť, či si zo mňa karma chcela len vystreliť, pretože som nikdy nebola k nikomu hnusná. A namiesto toho, aby som sa práve korčuľovala na mojom obľúbenom námestí, sedím v aute, pripútaná, až môžem povedať že nasilu a vezieme sa k miestu, s kade už nevyjdeme traja.

,, Pamätaj si, čo sme ti vraveli. Buď milá a daj mu hneď najavo, že sa u nás má prečo cítiť dobre. Odteraz budeme rozrastená rodina.'' skoro ma až naschvál naplo, keď som to počula. Priam som vystrúhala jazyk von s úst. Čím bližšie sme k miestu hororu boli, tým viac ma ovaľovala nedostatočná vôľa odporovať. Ale prečo sa tak náhle rozhodli? Doteraz im nič nechýbalo. Plnila som si všetky povinnosti ukážkovo a toto sa mi dostane za odmenu? No odpoveď som nedostala. Viac ma striaslo, keď mi rodičia povedali, nech mu potom sama ukážem jeho izbu, ktorú má na moje nešťastie oproti mne. Je limetkovo zelená a priestranne zariadená. Sú tam veci, ktoré som si ja musela vyslúžiť, aby som ich mala tiež. Má osobitnú kúpeľňu a veľký šatník, ktorý by sa dal považovať za menšiu jedno-izbovú miestnosť v bytovke. Poličky, stolík, posteľ, všetko má nové a skoro až priam na mieru vyrobené. Nevravím, že ani ja, keďže sme rodina s vyšším príjmom, ale nič to nemení na tom, že mi bude obchendovať za zadkom. Auto zastalo a moje spotené ruky zatarasené v pästi, sa už nevládali držať na mojich stehnách. S veľkou neochotou som otvorila zadné dvere a ešte väčšou vystúpila. Rodičia kráčali za mnou a ja som vôkol seba mohla vidieť deti, ktoré sa radostne pohrávali vonku v prírode. Dievčatká v malej skupinke naháňali motýle a chlapci sa hrali na bádateľov. Bolo len veľmi málo detí, ktoré sršali vzhľadom dorastenca. Na chvíľu sa mi moje napätie skľudnilo, keď som videla, ako sú tie deti radi aj za druhú šancu a dokážu sa usmiať aj po tom, čo sú tu. Nezávidela som im, ale bola som za ne rada. Za ich malý, detský a úprimný smiech, ktorý som už dlho nevidela. Keď ma rodičia dohľadávali vonku, musela som pobehnúť, aby som skončila aspoň za ich chrbtami. Cez nich ma nebolo vidno, čo mi vyhovovalo k tomu, aby som sa očami porozhliadla okolo. Lúče slnka sa odrážali od krásne korunných zelených stromov a moje ruky sa už tiež spájali s teplom vonkajška. Zrazu som započula jemný hlas ženy, ktorá nás s radosťou uvítala a povedala, nech počkáme na ,, nášho synčeka'' vonku. Zas tak malý nie je, aby sa mu vravelo zdrobneninou. Rodičia sa po chvíli otočili ku mne a prešťastne sa usmiali. To až tak túžili po synovi, že sa nedokážu zmieriť s jednou dcérou?