Titul nevlastného brata (DOKONČENÉ) ✓

Kapitola štyridsiata druhá

Zazvonil mi mobil, kde sa tvorilo číslo a pod ním meno, ktoré mi bolo k srdcu najbližšie. Vedela som, že to teraz nie je správne, ale zdvihla som to, pretože aj ja som mala potrebu počuť jeho hlas.
,,Už som ťa potreboval pocuť. Chýba mi už aj tvoj hlas. " Nevedomky sa mi kútiky úst povytiahli smerom nahor.
,,Aj ty mne chýbaš." Stíchla som, pretože sa mi chvíľou aj nahrnuli slzy, čo by som sa mu najradšej vyspovedala, čo sa to okolo mňa deje.
,,Kedy ťa môžem vidieť? Viem, že nesmiem kvôli mame, ale už je mi to dlho."  Keby vedel, kde som dnes bola, asi by mi neodpustil,že som mu to nepovedala. Ale asi to bude aj takto lepšie. Nechcem riskovať ani jednu škáru medzi tým, čo by sa ešte mohlo zomlieť. Aj tak to čoskoro vyjde na povrch. On bude mať čo robiť, aby sa zo všetkým vyrovnal bez hocijakej traumy či bolesti. Mňa ničí už len tá myšlienka.
,,Myslím, že čoskoro. Doma bolo peklo, ale mama odišla k starej mame, takže som tam aspoň s tetou Lety." Počula som, ako si mierne vydýchol.
,,Ty si si práve vydýchol?" Snažila som sa  navodiť aspoň ako takú atmosféru, aby sme sa nebavili, akoby sa obaja chystáme umrieť.
,,Už to tak bude. Ale nebonzni ma." Tiež sa do hry zapojil.
,,No uvidím, ako sa budete správať, pán Nagy." Vážne som s ním teraz cez mobil začala flirtovať? Prestala som pochybovať o tom, čoho všetkého som schopná, pretože flirtovať cez mobil bola tá posledná vec, ktorú by som v živote len načala slovami ako návrh. Asi som bola jednoducho už tak zúfalá z jeho neprítomnosti, až som spravila aj to, čo by som nikdy inokedy neurobila. Akoby som pocítila jeho úsmev, pretože už len hlas svedčil za všetko.
,, Slečna Nagyová, vy si mnou práve flirtujete?" Začala som sa cítiť ako pätnásťročná pubertiačka, ktorá sa nadchne aj s jediného pohľadu osoby. Aspoň na chvíľu ma to brázdilo od stresu. Hlavu som otočila do strany a odpovedala kladne.
,,Mám hrozbu chuť-" ani som to nedopovedla, pretože sa napojil aj on. Jemu očividne tiež chýbala moja prítomnosť a preto mu neostávalo nič iné, ako sa zapojiť do našeho komplexného flirtu.
,,Vážne? A na čo, alebo na koho?" Dlhší čas od seba z nás robí nových ľudí, ktorý sa možno ani nespoznáme.
,,To je tajné." Tajne som sa uškerila. Silno vydýchol.
,,Hrozne sa mi bez teba spí. Ma až telo bolí, čo neviem späť." Vedela som, že nadmieru preháňa, aby získal moju väčšiu pozornosť.
,,Aj mne. Ale dúfam, že už čoskoro bude po všetkom." Dúfala som, že som sa neprekecla, avšak nič si nevšimol,pretože mi nemohol vidieť do očí, čo bolo teraz mojou výhodou.
,,Teba mama vôbec nekontaktovala?" Bola som zvedavá, že ak by aj, či sa vôbec tak ako ku mne, správala aj k nemu. Avšak nesúhlasne odpovedal, čo mi bolo aj divné. Takže bolo jasné, že mi to dáva za vinu na celý chrbát a berie ma za zosnovateľku plánu, ktorý podľa nej rozvracia našu rodinu.
,,A ako Tobias a Amanda?" Aj na nich som bola zvedavá.
,,Chýbaš im, to nepochybne. Chceli ísť aj za tebou a preto som im všetko vysvetlil. Dokonca aj Tobias zmenil mienku na našu mamu." Po pravde sa ani nečudujem. Je ťažké ju pochopiť, keď nám odopiera ľudské vlastnosti, ktoré si nik nevyberá.
,,Pozdravuj ich prosím ťa a odkáž im, že ich mám veľmi rada. "
,,A mňa? " Snažil sa docieliť veyu, ktorú ako som už povedala, nebude počúvať často, pretože som hanblivá to vyslovovať.
,,Naše city sú vzájomné. " nepriamo, ale určite povedané. Počula som jeho smiech a to mi dopomohlo sa ešte viac emočne vyrovnať aj cez to, že som už došla na miesto, kde som mala namierené, aj keď nevyznievalo práve krásnym dojmom.
,,Budem musieť končiť, pretože mám ešte niečo na práci, aby sme mohli byť už spolu." Jemne zakňucal, ale nedokázal zvrátiť nenávratné. Vedela som, že s posmutnením súhlasil, no nakoniec sa mi podarilo ho uvelebiť do dobrej nálady.
,,Tak sa zatiaľ drž, láska." To slovo ma skoro roztopilo a preto som zložila skôr, akoby na to prišiel. To oslovenie je takou mojou slabinou, ktorá by docielila moje pritakanie na čokoľvek, ak by ma prosil. Mobil som položila do kapsy, keď som pešky stála pred otrhanou budovou. Bola temná a tmavá, až som musela riadne preglgnúť. Nemala som sto chutí do nej vchádzať, avšak robím to pre Chrisa. Odpudzovala ma úplne všetkým. A o to viac, keď nenávidím horory, pričom táto budova akoby z hororu vyšla. Vážne som mala nahnané. Ešte pred vchodom som si spomenula, že som mala otcovi tiež poslať informácie a preto som mu to zhrnula v krátkej správe. Možno som len odďaľovala nevyhnutné, lebo som sa vážne bála. Tmavé miestnosti neboli mojim každodenným chlebom. Dvere škrípali od zničených zárubní a stuhnutej hrdze a to mi ešte viac stavalo chlpy na koži. Byť kresťankou, možno sa už aj modlím. Keďže som nevidela ani na svoje kroky, aj keď na konci chodby presakovalo denné svetlo, bola som nútená zapnúť baterku na mobile. Bola som si viac než istá, že keby práve po yom zasvätení niečo uvidím, neostane to len pri infarkte. Nebolo tu príliš miestností a dverí a preto som náhodne do jedných vošla, pretože som už nedokázala ignorovať môj strach, že by sa na mňa niekto mohol vyrútit. Možno som bola až príliš upetá na fantáziu, ale jednoducho mi to nedalo pokoja. V izbe na počudovanie fungoval zapínač a preto som si rozsvietila. Nebolo tu toho veľa, keďže sa to podobalo na normálnu chlapčenskú izbu v zapadnutom svete. Obyčajné veci, ktoré nájdeme v každom obchode. Avšak pohľad mi spočinul na jednej fotke. Bol na nej Chrisov otec, pretože tam bola dosť veľká podoba a pochybujem, že by mal na vlas rovnaké dvojča, pravdepodobne s tým jeho synom Matúšom. Ani by ma tá fotka neprekvapovala, keby ten muž nemal pravdepodobne špendlíkom vypichané oči, tvár a skoro celkovo jeho osobu. Začali sa vo mne miešať pochybnosti, v akom stave ten chlapec žil a žije. Ak sa teda nemýlim v tom, že to bola kedysi jeho izba. Na fotke to vyzerá, že ho z duše nenávidí, ale keď si vybavím ten večer toho incidentu, akoby bol jeho vernou kópiou už od začiatku až na to, že mal bohužiaľ viac v hlave. Došlo mi, že to musí byť jeho stará izba a možno aj súčasná, ale s tým, koľko prachu tu bolo a s výzorom domu, viacej typujem, že tu s tohto je už len opustené miesto plné určitých spomienok. Nemala som chuť vŕtať sa v jeho živote, ak mi to však ale pomôže dosvedčiť jeho rozpoltené a narušené správanie, tak budiš. Možno by si aj s Adamom dokázal podať ruku. Fotku som pretočila a skontrolovala, či tam niečo nenájdem. Na počudovanie tam bol dosť zaujímavý fakt.

,,Jún 1997. Letný dom v Pasadene. Richard a Matúš Leorci." Prišlo mi divné, čo robí takýto opis na fotke, akoby sa píše mini životopis. Bolo mi jasné, že dátum a miesto tam vhodné boli, skôr som sa čudovala nad tým druhým. Jediné, čo mi s tým dalo súvislosť, bolo, že to bolo fotené nejakou cudziou osobou, ktorá tammala potrebu to tam jednoducho napísať. Táto fotka znázorňuje ešte úplne iného muža, akého poznám ja s Chrisom. Pretože sa na fotke obaja usmievali ako z dokonalej rodiny.  Začalo mi to liezť krkom, pretože sa nemám chuť hrať na detektíva a odhaľovať rodokmeň a históriu jeho do morku kostí zničenej rodiny. Keby si uvedomím, že by som taký život mala mať ja, asi by som ani dlho neprežila. Pochytila ma úzkosť, keď som si spomenula, čo som na začiatku dokázala povedať Chrisovi a ako som sa k nemu chovala. Za toto by som sa k sebe ani nepriznala. Fotku som zložila do mojich riflí a v krátkosti sa ešte poprechadzala okolo. Nič iné som však nenachádzala. Nebolo to silné pojítko, ale aspoň poznám ich pravé priezvisko. Ako že sa to vraví? Malý krok pre človeka a veľký krok pre ľudstvo. Ten veľký krok bol avšak krok pre mňa.