Titul nevlastného brata (DOKONČENÉ) ✓

Kapitola päťdesiata prvá

,,Od kedy je z teba rebelka?" Chabý Eliasov pokus v nesprávny čas vtipkovať.
,,Nepokúšaj ma." Pomaly som k nemu prešla pohľadom, aby som tomu dodala tu škrupinku spomalenosti a výstižnosti.
,,Je to zvláštne." Ruky som mala vo vačku teplákov a počúvala ho.
,,Čo presne?" Hnali sme sa do stále väčšej tmy svižnejším krokom, pretože asi obom nebolo príjemné byť vonku, keď sme mohli pokojne spať. Veľa Eliasovi vďačím za to, že sa prekonal nebyť v posteli, pretože on miluje spánok.
,,Že sme takto spolu vonku, keď môžeme spať." Z časti mi čítal myšlienky. Nadvihla som plecia, s ktorými som napäto vydýchla stres od toho ticha, ktoré okolo nás bolo. Sem- tam zaštekal nejaký pes, ktorý bol za plotom a cítil nás. Mimo to tu nebol žiadny iný človek, za čo som bola rada. Keby mám ísť takto sama v noci, asi sa neodvážim.
,,Ja mám skôr pocit, že Chrisa podvádzam."  Iba sa zasmial, až som sa z toho ticha vyľakala.
,,Ty vieš čo je to podvádzanie?" Možno to aj bolo vtipné, no nemohla som si dovoliť si to aspoň ako vtip pripustiť. Urazene som sa na neho pozrela, na čo on zastal a dal ruku predo mňa. Ukázal mi prst, pred ústami, nech som ticho. Bola pravda, že sme stáli pred nejakou budovou, ale vôbec som nevedela, či sa jedná o to miesto, kam máme ísť. Počúvala som a stíchla. Po chvíli ticha, sa na mňa otočil.
,,Musíme ísť naozaj potichu, pretože netuším, či tam niekto je, alebo nie." Nasadila sa mi husia koža. O chvíľu sa môžem aj zahlásiť ako policajný zamestnanec po tom, čo to tu doriešime. Smiala som sa sama pre seba, pretože u mňa nie je možné, že by som také povolanie vykonávala. Stačí mi to, čo riešim teraz, pričom mi to stačí na celý život. Prikývla som a išla som pomaly po jeho krokoch, kde on dostupoval. Až na to, že on mal nohu omnoho väčšiu ako ja, takže som v tom mala rezervu. Snažila som sa očami zaostrovať, aj keď som pomaly nič nevidela. Elias sa pokúsil otvoriť dvere, kde sme následne vošli. Vyzeralo byť všade vo vnútri ticho, no zdanie mohlo aj klamať. Nepoznáme to tu, takže neviem kde čo je a čo sa tu môže nachádzať, a preto som mala vážne nahnané. Vážne by som to teraz veľmi rada vymenila za spánok, avšak nechcela som tu Eliasa nechať, pretože svedomie by mi nedalo, ak by sa mu niečo stalo, i keď je to pri ňom nepravdepodobné. Ak mám ale hovoriť v percentách, tak tá šanca, že by sa mu niečo stalo, by bola jednopercentná. Strop bol vážne vysoko, takže som odhadovala, že to nebude dom, ale akoby veľká budova nejakej firmy. Po prípade možno dom milionára, ktorý si dom tak stavia, no to je vážne nepravdepodobné, lebo to by musel môj otec o tom niečo vedieť, keďže sa venuje biznisu. Všetko, na čo som sa tu pozerala, mi naháňalo hrôzu. Necítila som sa tu prirodzene dobre. Mala som z toho vážne zlý pocit, a keďže tu bol jedine Elias, držala som sa ho ako vol kožu.
,,Sakra, musí to tu vyzerať ako z hororu? Prečo všade kam idem, to vyzerá divne?" Už som si musela potichu ponadávať, aj keď som šepkala. Musela som sa vyventilovať, inak by sa mi tu zbieral srdcový infarkt.
,,Tiež by som bol radšej niekde inde ako tu." Hovoril, pričom mal zrak upätý nad sebou, aby zistil, koľko tu môže byť poschodí. Rukou sa chytil zábradlia a išiel pomaly hore, a ja tesne za ním.
,,Elias, máš kapucňu?" Nenapadlo ma už nič iné ako tento nápad.
,,Mám, prečo?" Schytila som ho rukou za kapucňu, aby som sa niekde nestrepala, alebo nedajbože prizabila, pretože vážne nemám zrak ako mačka.
,,Teraz si s teba urobím svojho vodiaceho psa, pretože som fakt slepá." Mierne sa zasmial, no nesťažoval si. Vždy so mnou súhlasil a bolo mu prakticky jedno, čo som robila, ak mi to samej nešlo ubližovať. To bolo jeho motto ako motto kamaráta. Kráčal pomalšie, aby som stíhala, keďže som bola za ním a k tomu sme ešte išli po schodoch.
,,A kde to vlastne sme?" Stále nepovedal tú hlavnú vec.
,,Toto miesto by malo byť niečo ako domov toho Chrisovho brata." Prikrčila som obočie a opravila ho.
,,Nevlastného." Prikývol a ospravedlnil sa, pretože na toto nemal dôvod žartovať. Po chvíli zastal, tak som to tiež zopakovala. Keď dlho nereagoval, podišla som niečo pred nebo a zahľadela sa na neho. Keď si všimol môj spýtavý pohľad, rukou ukázal pred seba. Pravdupovediac som sa tam bála aj pozrieť, lebo fantáziu mám naozaj silnú ak si to tak zoberiem, čo sa mi teraz vôbec nehodilo. No musela som to spraviť. S pokynom hlavy do rohu ako robot, som sa otočila. Videla som dosť veľkú diaľku od tejto miestnosti a dosť vysoký výškový rozdiel, ktorý bol v dvoch priestoroch úplne voľný. Nemali sme sa ako dostať na druhú stranu. Preto tak dlho nereagoval. Snažil sa nájsť riešenie. Nebolo tu žiadne prkno, či zrezané drevo, ktoré by nám pomohlo. Táto budova bola zvonka tak nová, ako  zvnútra pomaly sa rozpadajúca. Je však divné, prečo to nebolo naopak, ak to chcel mať niekto ako brloh. No to moja vec nebola a po pravde ani vôbec nezaujímala.
,,Buď skočíme, alebo prejdeme po tomto zábradlí, ktoré ako jediné stojí tam, kde nič nie je." Obočie som povytiahla, ruky prekrížila a pozrela sa na neho, či to myslí vážne.  
,,Ja sa nechystám zomrieť. Navyše vieš, aký mám panický strach z výšok." Pozeral sa zvyškom očí na zábradlie, ktoré sa snažil rukou silno mikať, či má dobrú stabilitu. Očividne to myslel vážne. Silno som sa začala nadychovať, pretože sa mi začínalo doladene triasť srdce. Vážne som nebola pripravená prekonať svoj strach a navyše, keď som si ledva videla na nohy. Bola tu hrozná tma a bolo šťastie, že som sa ešte o nič nepotkla. Ruky som si dala v bok a začala mierne panikáriť prekračovaním nôh z jednej strany na druhú. Hrýzla som si do úst, no ani to mi nepomáhalo. Keď sa Elias otočil ku mne, iba na mňa hľadel. Vedel, že keď mi povie, nech sa upokojím, naštvem sa ešte viac, a preto to ani neskúšal, pretože to mal už dôsledne udskúšané v praxi. Až keď som sa z jeho pohľadom stretla, nakoniec som prikývla. Nemala som inú možnosť a ak som sa chcela vrátiť pred svitaním, aby nik nezistil, že som bola preč, musela som prekonať svoje limity, nech už som chcela byť akokoľvek nehmotná.
,,Chceš ísť prvá?" Pýtal sa vážne nesprávnej osoby. Odpoveď si domyslel a preto išiel k zábradliu prvý. Keďže bolo dosť tenké, mohli sme rovno cvičiť gymnastiku. Ruky vystrel do strán, aby nabral rovnováhu. Už keď som len jeho videla, znovu som musela inhalovať. Držala som sa zábradlia a počkala, kým prejde na druhú stranu. Pozrela som sa do stropu a potichu si ponadávala, prečo musím byť práve ja na tomto mieste. Síce tá diera nebola až tak dlhá, no pre mňa to boli ako kilometre. Keď doskočil na podlahu, celé spodné podlažie naprasklo, až som musela zotnúť zuby, akoby sa bojím, že sa práve prepadne podlaha. Očividne toto nebolo prvé poschodie. Znovu som sa nadýchla na znak sebadôvery a chytila sa zvršku konca tohto zábradlia, aby som sa jednou rukou vyšvihla do stoja naň. Keď som hlavou narazila do popredia ničoho a videla tú výšku, radšej som hlavu otočila do druhého smeru. Najprv som sa uistene chytila oboma rukami konca zábradlia a až potom ich vystrela na udržanie mojej rovnováhy. Teraz by sa mi zišla lekcia telesnej výchovy, ktorú som zanedbávala presne v tomto obore. Išla som vážne opatrne a po myšacích krokoch. Elias ma nepúšťal z očí, aby ma chytil, ak by som náhodou niečo dokašľala. V tejto situácii to bolo naozaj ako pokus omyl tie moje kroky, na ktoré som ledva dovidela. Viacej som už myslela na pád, ako na to, že to nebezpečne prejdem. Srdce mi bilo miliónmi úderov a telo sa chcelo začať klepať. Akonáhle to Eliasovi ruka dovolila, sa ihneď spojil s mojou a potiahol ma k sebe. Stála som pevne nohami na zemi, za čo som mal chuť aj ďakovať.
,,Môžeme?" Opýtal sa na ďalší level. Prikývla som a išla za ním znovu iba prichytená o jeho kapucňu. Možno to vyzeralo komicky, ale upokojovalo ma to. Keď pred nami stáli dvere, Elias ich jemne pootvoril a nakukol, či tam nik nie je.
,,Máme naozaj šťastie, že sa viem trafiť hneď na prvýkrát." Neodpustila som si to doplniť mojou uštipačnou myšlienkou.
,,Ty by si sa mohol už na prvýkrát trafiť s niekým ísť na rande." Otočil sa mojim smerom a vtipne na mňa zazrel, až som mala chuť sa zasmiať. No potom už otvoril celé dvere, ktoré nám ukazovali vstup. Bola tu tma, no našťastie našiel zapínač a preto sa svetlo rozblikalo a zaplo. Po tej chvíli som si naozaj prešla ako v nejakom filme. Perfektne zorganizovaná miestnosť hekra a počítačového génia. Jednoducho počítač na počítači, káble zapojené z každej strany, monitory, klávesnice. Bolo tu pomaly viacej techniky ako u nás na škole.
,,Bingo." Potešil sa a podišiel k zdroju. Elias sa vydal k počítačom, keďže im všelijako rozumel a ja sa tu porozhliadla. Brázdila som rukou po stole, a keď som náhodne našla šuflík, otvorila som ho a hľadela, čo v ňom je. Jediné, čo bolo v tomto momente počuť, bolo Eliasove ťukanie do klávesnice. Ja som sa sklonila, otvorila trochu viacej zastaraný kovový šuflík, ktorý jemne zaškrípal a pošmátrala som v ňom. Sprvu ma tam nič také neoslovilo, avšak zo spodku sa mi kúskom odrhnula časť nejakého žltého záznamu, podobného tomu, čo mám ja doma o Matúšovi. Vybrala som ho a otvorila. Možno som to ani tak nedávala najavo očami, ako skôr telom, keď sa mi ruka začala klepať, až som docielila, že jeden z papierov spadol. Mal tam úplne všetko. O mne, Chrisovi, dokonca aj otcovi, tete a mame. Vážne mi naskakovala husia koža, ktorá nešla zastaviť. Natiahla som sa k papieru, čo spadol, pričom som si na zemi všimla ešte niečo. Jeden zakotúľaný, osamotený papier. Chytila som ho do ruky a čítala. Srdce mi udrelo v hrudi raz a tak silno, akoby to bol môj posledný úder. Ruku som si musela dať pred ústa a sadnúť si na holú zem. Toto položilo aj mňa. Tak čo to potom spraví s Chrisom? Keď sa Elias otočil do strany, všimol si moju polohu a podišiel ku mne, kým niečo sťahoval na kľúč. Čupol si ku mne a zobral mi papier z ruky. Keď si ho prečítal, udrel rukou do kovového šuflíka, pričom ma od toho obliahleho strachu ani nemiklo.
,,Do hája!"  Očami som sa dívala na zem, ruky mala za hlavou, pričom som si tlačila zátylok a nekontrolovateľne ma obkolesovali teplé slzy.
,,Toto ho zničí." Sekavo som vystúpila von s vetou. Elias si rukou pretrel tvár od stresu, a potom si ju následne držal dvoma prstami pri perách, aby nič nehovoril. Mal naozaj vážny výraz. Ja som naopak bola ako kôpka nešťastia, pretože čo sa týka Chrisa, sa týka aj mňa. Po chvíli sa však všetko skomplikovalo. Započuli sme zvuky a preto naše hlavy smerovali jeden k druhému. Keď som si všimla, ako z boku nohavíc Elias vytiahol zbraň, iba na sucho som prehltla. Prstom mi ukázal, nech som ticho. Smiech sa ozýval po celej budove. Rýchlo vytiahol kľúč s portu a dal ho do vačku. Papiere zobral do rúk tiež a vytiahol ma rýchlo na nohy, akoby som nič nevážila. Boli sme ticho, dokým sme nepočuli ďalšie smery krokov tých dvoch hlasov. Vážne som sa bála. Elias mal ruku ochranársky predo mnou, aby mi naznačil, že bude pri mne a nikam nepôjde. Zahnali sme sa do rohu miestnosti a počúvali. Zistili sme, že to boli len bezdomovci, ktorý sa sem prišli usalašiť. Aj tak sme však museli neviditeľne prejsť von. Zobrali sme všetky veci a pomaly sa hrnuli preč. Snažili sme sa nepozorovane znovu dostať cez to zákerné zábradlie. Znovu som sa umučene pozrela pred seba. Znovu išiel Elias prvý a ja druhá. Obdivovala som, ako sa dokázal držať s tými papiermi v ruke. Ja som v nich nemala nič a bez tak som mala problém prejsť. Z boku ma však vyrušil hluk, zľakla som sa a noha sa mi pošmykla do voľného priestranstva. Elias sa ma snažil napriahnutím chytiť. Rukami som začala máchať pred seba, no krídla som nemala. Aj keď to bolo divné, že pri páde som sa cítila uvoľnene a úplne ma prešiel strach. Padla som rovno do tej stredovej spráchnivelej diery a udrela si hlavu. A potom? No už som nevnímala vážne nič.