Titul nevlastného brata (DOKONČENÉ) ✓

Kapitola tridsiata šiesta

Nechcela som veriť vlastným ušiam. Neexistovalo by, že by mal Chris niekedy brata. Netušila som, koľko môže mať, ale na pohľad som tušila, že je starší a keďže o ničom takom ani sám Chris nevie, tak bude nevlastný. Vôbec sa totiž to nepodobali. Rozdiely boli medzi nimi naozaj nekončiace. Nedalo sa to ani porovnávať, priam by to bola až hanba. Začal sa ku mne aj on približovať a tak mi zužovali priestor, pri ktorom som sa stále viac začínala báť o to, čo sa stane. Ustúpiť neustúpim, aj keby sa má stať neviem čo. Do domu ich jednoducho nepustím. 

 ,, Prekvapená? Musím povedať, že môj braček si teda vie vyberať kusy." hovoril o mne ako o nejakom mäse z výpredaja. Bol mi nechutný hlavne tým jeho hlasom. 

 ,,Neber si do papule jeho osobu." povedala som to aj napriek mojim vzdorom priamo do očí ,tým jeho. Nadvihol obočie a zasmial sa. 

 ,, A ešte aj zbrklá. Pokračuj a začneš sa mi páčiť." muž predo mnou to len vtipne sledoval a sem-tam sa uchechtol na znak, že je stále na mieste. 

 ,,Nechajte Chrisa na pokoji, obaja!" 

 ,, To nemôžeme, maličká. Za to čo spravil spoločne s tebou." krokom sa ku mne zas priblížil do intímnej zóny a preto som musela znova začať cúvať. Obaja sa ku mne približovali a tak som cúvala k autu, o ktoré som sa nepatrne oprela, keď mi došiel priestor. Obaja zastali a zasmiali sa. Naštvalo ma, ako im to bolo vtipné, ale odporovať v tejto situácii, by mi zeleň neprinieslo. Nutkalo ma pozrieť sa na mobil, či mi už niekto príde na pomoc, pretože strácam súmernosť medzi strachom a adrenalínom. Muž sa otočil do strany a hľadal tyč, ktorú som zahodila do tmy. Nedarilo sa mu to však. V tom momente sa na mňa pozrel, pričom vytiahol z vrecka nôž. Už len to mi bolo vážne treba. Veľmi dobre viem, ako to môže bolieť, ale pravosť okusovať naozaj nechcem. Preglgla som tak, aby to nik z nich nepočul a čakala, čo sa stane. Ledva som dýchala, to som si však musela uchovávať. Je pravda, že úplne sama medzi dvoma mužmi, ak toho mladšieho môžem tak nazvať, nie je nič, čo by som ešte v živote chcela zažívať. Keď som sama, bojím sa viacej, ako keď mám niekoho chrániť a prúdi vo mne adrenalín. Neprplal sa s tým nožíkom a okamžite po mne vyštartoval, zatiaľ čo jeho syn to iba sledoval a stál tesne pod lampou. Vedel, že starosti so mnou si očividne robiť nemusí, takže to nechá na otcovi. Rútil sa ku mne nožíkom z vrchu. Ja som si však spomenula na dosť taktický a ochranný manéver, ktorý som našťastie mala dlho preštudovaný. No jeho sile som sa rovnať nemohla, keďže nápor s vrchu bol vždy silnejší ako ten spodný. Preto som urobila to jediné, čo ma napadlo. A to, že som ruku tiež vystrčila nahor a dlaňou zastavila nôž, ktorým ma chcel bodnúť. Na jeho výraz psychopata sa nedalo pozerať už len s toho dôvodu, že mu nie len znovu smrdeli ústa, ale aj toho vypúleného úsmevu, že sa chystá zakončiť začiatok. Nožom sa mi zaryl do dlane, pričom som sa ho všetkou silou snažila tlačiť smerom odo mňa, ale nakoniec s toho vchádzalo iba to, že ho tlačil a mne sa tvorila vnútorná rana od noža na dlani. Aj tak som však dokázala prebrať nôž do mojej moci a odhodila som ho ďaleko, kde nič neuvidí. Zasipela som silno od bolesti, pretože to nehorázne štípalo a krvácalo tak, že to nešlo zastaviť. Rukou som si tlačila zranenú dlaň takou silou, aby som zmiernila bolesť a nevydávala na povrch moje slabiny.

 ,, To je nuda, skúste pridať, inak sa do hry pripojím aj ja." on to bral jedine ako hru, zatiaľ čo mne tu krúžili moje dušičky nad hlavou. Zrazu konečne prihralo aj na moju métu a dostalo sa mi pomoci. Otec vyšiel od domu von a obzeral si situáciu. Očividne správu dostal a hľadal mňa. Akonáhle zbadal,  ako si tlačím na ranu, v priebehu sekúnd sa otočil k Chrisovmu pravému otcovi. 

 ,, Pozrime sa , falošný otec prišiel na scénu. " poznačil svoju existenciu aj ten jeho syn bez mena. Otca to očividne naštvalo, ale snažil sa neriadiť silou, pretože videl, ako som na tom ja sama. Ak ma nepočítal, boli dvaja na jedného, ale ja sa nemienim cez tu bolesť len prizerať. Kývla som ocinovi na náš znak a obaja sa rozdelili. Vedela som, že som si vybrala o to horší cieľ, keď toho chlapca predo mnou nepoznám a neviem ako je bojaschopný. Uškrnul sa na mňa vo chvíli, keď som na neho zazrela pohľadom. Keď som započula, ako sa otec pustil do Chrisovho biologického, tušila som, že mu dopne, koľká bije. Otec striedal postoje, keďže ako mladý chodil na tréningy k jednému majstrovi, ktorý bol vždy nazývaný ako staré eso. Učil ho brániť sa, keď to v živote nemal najľahšie. Snažila som sa sledovať jeho pohyby a odpozerať nejaké, ale v rýchlosti sa vážne nejde učiť, ani keby som neviem ako žiadala, keď mám pred sebou protivníka. Otočila som sa smerom k nemu a zatiaľ iba stáli oproti sebe. Mala som pocit, že ma berie iba ako ľahkú výzvu, aj keď to naozaj asi tak aj bolo. Nijak sa do boja nemal, za čo som bola len značne vďačná, ale za to výrazy mal hodné taktiež psychopata. Tá povaha sa medzi nimi isto nezaprie.