My blue eyed wolf

~Again him~

Pobozkám Henryho na čelo, prykryjem ho ešte paplónom, aby mu nebola zima.

Je sobota večer. Henry hneď jak ľahol do postele, zaspal. Musel byť naozaj vyčerpaný z dnešného dňa. Ak sa pýtate, ako som na tom ja, myslím, že mi tie nohy zachvíľu odpadnú.

Vychádzam z izby, opatrne zatváram dvere, aby som ho nezobudila. Vyjdem ešte na balkón, zhlboka sa nadýchnem. Večerná vôňa lesa mi vbije do nosa.

Odrazu niečo zašuchoce.

Pozriem predomňa, zaostrím na les predomnou. Moje oči najdú svietiace-modré oči, ktoré patria iba jedinému vlkovi. Moje srdce sa zastavý, keď si uvedomím že sa na mňa pozerá. Čo odomňa stále chce, panebože?!

Odvráti odomňa zrak a zakloní hlavu dohora, začne zavýjať. Prečo to robí? Chce dať vedieť ostatným vlkom, že ma našiel a ide ma zabiť? Zľaknem sa, a tak radšej rýchlo vojdem dovnútra a zamknem balkón. Rýchlo vkĺznem pod môj paplón, na mojej posteli. Keď zavýjanie ustane, snažím sa zaspať.

Teraz mi ostáva len dúfať, že sa sem nedostane.

* * *

"Ďakujem, že si sa oňho postarala, Flor."

Objíme ma môj brat. Je nedeľa poobede, už skoro večer a Nat si už prišiel pre Henryho.Mal prísť neskôr, no prekvapil ma jeho skorím príchodom. Prišiel sám, že vraj Zara išla niečo nakúpiť do obchodu.

"To nestojí za reč."

Mávnem rukou, keď sa od seba odtiahneme. Prebehne okolo nás Henry, už aj s jeho pobalenými vecami. Otvorí si dvere na aute a položí si ich na sedačku. Je to teda už samostatný chlapec. Následne sa rozbehne ku mne a skočí mi do náručia.

"Budeš mi chýbať, Flor."

Povie a pritom sa na mňa zlatučko usmeje.

"Aj ty mne, ty malý beťar. A nezabudni na našu tajnosť."

Šepnem mu do jeho malého uška poslednú vetu, tak aby to Nat nepočul. Naozaj nechcem aby sa to niekto dozvedel. Ak naneštastie áno, nepustili by ma von z vlastného domu.

"Nezabudnem!"

Vykríkne, keď už beží k autu. S Natom sa na ňom zasmejeme.

Obráti sa ku mne, následne mi vtisne bozk na líce.

"Dávaj na seba pozor, sestrička."

Usmeje sa na mňa.

"To isté platí aj u teba, braček."

Žmurknem naňho, na čo sa znova zasmeje.

"Vidíme sa!"

Zakričí ešte, kým sa auto pohne. Kývam im na rozlúčku až kým auto sa mi nestratí z dohľadu.

Vojdem späť do domu a pozriem na hodiny. Eštelen pol piatej. O takomto čase chodievam do lesa.

V tom sa uškrniem. Ale tak, prečo nie?

Vojdem do kuchyne a napustím si plný pohár studenej vody, ešte predtým než odídem. Dneska je vážne hrozné teplo.

Prejdem do predsiene, kde si obujem tenisky a vyrážam.

Keď zájdem do chládku, pod stromy a začne pofukovať príjemný vánok, usmejem sa. Nechám slabý vetrík pohrávať sa s mojími dlhými vlasmi.

Privriem oči, zhlboka sa nadýchnem.

Milujem to tu.

No keď začujem v blízkosti mňa prasknutie nejakej vetvy, okamžite sa strhnem tým smerom. Nikto tam nebol. Popadne ma mierny strach, no nenechávam ho vyjsť na povrch. Pohnem sa ďalej, no stále mám pocit, akoby ma niekto sledoval, čo ma núti stále sa obzerať okolo seba.

Pridám do kroku, s nádejou, že toho hnusného pocitu sa zbavím. Nestalo sa tak. Strach sa vo mne začne zvyšovať.

Začujem znova prasknutie vetvy. Tento krát za mnou. Hrubo prehltnem guču, ktorá sa mi spravila v hrdle a obzriem sa.

V tom momente sa mi zastaví srdce a prajem si, že toto je len nejaký sen a keď sa prebudím, bude pondelok ráno a ja pôjdem do práce. Prečo, kriste, som nezostala v tom mojom prekliatom dome?

Stál tam. Priamo predomnou. S jeho čiernastou srsťou a modrastými očami zabodnutými priamo do mňa. Jeho zadnú-ľavú labu mal stále zdvihnutú. Zdala sa mi ešte viac zakrvavená ako bola. Presunula som pohľad z jeho laby znova do jeho očí. Tie oči ma vážne fascinovali.

Odrazu sa pohne. Za mnou.

Panebože

Začnem pomaly cúvať. Približuje sa po jeho troch nohách, tú štvrtú má stále zdvihnutú, aj pri chôdzi.

Opriem sa chrbtom o niečo tvrdé, obzriem sa. Strom. Som v pasci.

Vlk sa stále približuje, no odrazu zastavý a zakňučí. Prudko sa obzrie za svojou poranenou zadnou nohou. Začne si ju lízať.

Takto sa mi zdá byť zraniteľný. Hocikedy ho môže napadnúť nejaké ďaľšie zviera, oveľa väčšie ako je on.

No mám šancu utiecť. Nepozerá sa.

Pomaly presuniem nohu do boku, pritiahnem k nej ďaľšiu. No on akonáhle môj pohyb započul, hneď sa pozrel na mňa a zavrčal. Panebože. Čo som si ja myslela? Že mu dokážem utiecť? Som sprostá. No aspoň teraz není už nič za mnou, môžem ďaľej cúvať. Hah. Toľko nadšenia kôli tomu, že môžem cúvať.

Začne sa znova približovať, a ja automaticky kráčať odneho. Samozrejme, to by som nebola ja, keby o niečo nezakopnem. Padám na chrbát, hlavu sa mi podarí uchrániť rukamy. Keď dám ruky preč, vidím, že je ešte bližšie ako bol.

Doprdele.

Rukami sa začnem posúvať do zadu, používam pri tom aj nohy. Znova ma niečo zastavý v posúvaní sa vzad a keď sa obzriem, čo nevidím? No predsa strom! Čo iné však?

Keď vrátim pohľad k nemu, začnem sa celá triasť. Nemám kam uniknúť. Zabije ma a potom zožerie. Aspoň, aspoň budem potom s mojimi rodičmi.

Slzy beznádeje začali stekať jedna za druhou, keď vlk bol odomňa už len jeden meter. Zavriem oči. Lesom sa začínajú ozývať moje vzlyky.

Zacítim jeho dych pred mojou tvárou a to je posledná kvapka. Celé telo sa mi roztrasie, ako ešte nikdy predtým. Silno privriem oči, slzy mi stekajú po lícach. Čakám na to najhoršie.

Keď sa jeho čumák dotkne môjho čela, trhano sa nadýchnem.

Pripadá mi, akoby som sa dusila vlastnými vzlykmi. V duchu si vydýchnem, keď už necítim jeho čumák, no keď ucítim jeho jazyk na mojom líci, zošuchnem sa po strome dolu.

Nezvládam to.

Teraz stojí úplne nadomnou a ja podním. Môže si teraz so mnou robiť čo sa mu zachce. Cítim, ako sa nadomnou pohne. Jeho teplý dych ma pošteklí na tvári, no ja to prestávam vnímať.

~*~

Ďalšia kapitola na svete :) 🤍

~

~Dashque ~*

Vote, koment