My blue eyed wolf

~ Um, hi ~

Čierne tričko, čierne obtiahnuté gate, čierne topánky. Pravdepodobne mal v obľube čiernu farbu. Prekvapivo, vlasy mal tmavo hnedé, no niektoré pramienky vlasov mal svetlé, pravdepodobne vytiahnuté od slnka.

Najviac ma fascinovali tie jeho svetlomodré oči, ktoré zo mňa nezpustili pohľad, ani keď sa začali približovať. A v tom momente som sa zobudila z tranzu, akoby mi dal niekto facku. Išiel priamo za mnou.

On...on ku mne kráča!

Eh, teda... kráča len na pravej, ľavú má v obväze a pomáha si barlami.

Mám mu ísť pomôcť?

Ale čo ak nepotrebuje pomoc. Možno to zvládne sám a ja budem zas za trapošku.

Alebo... mala by som?

Čo teraz? Doprdele čo teraz? Nemám žiadne skúsenosti s chalanmi. Možno vás napadne, kto je potom Jace? Toho sem nerátam, pretože sa poznáme už od škôlky a tým pádom to je niečo úplne iné, ako sa rozprávať s úple cudzím cute chalanom.

Naozaj som ho práve teraz nazvala cute?

Rýchlo sa otočím za seba, pohľadom hľadám Sadie. Keď ju zbadám schovanú za rohom, zamračím sa na ňu a pohľadom jej naznačím, nech ide okamžite sem. No ona na mňa žmurkne, ukáže palec hore a zmizne za rohom. Tak toto jej nedarujem!

Keď sa otočím, aby som pozrela, kde sa nachádza on, moje oči sa razom stretajú so svetlo modrými dúhovkami, ktoré boli rovno pred mojimi.

Kriste.

Akoby som zamrzla na mieste. Nedokážem sa pohnúť, iba pozerať do jeho modrastých kukadiel.

Sakra schop sa Florence. Nechceš sa pred ním strapniť, tak už mu konečne niečo povedz a nezízaj naňho jak debil!

"Um, ahoj." pozdravila som ho a pokúsila sa o aký-taký úsmev, ktorý, samozrejme, sprevádzala moja červeň na tvári.

Boduješ! Strápni sa ešte viac!

"Čo to bude?" spýtam sa, zatiaľ čo si pripravím malý papierik, aby som si tam mohla zapísať zákazníkovu objednávku. Čo vám poviem. Som strašne zábudlivý človek.

Keď odpoveď neprichádzala ani po skoro desiatich sekundách, vzhliadla som k nemu, s úmyslom, že otázku zopakujem ešte raz. Akonáhle som však znova zablúdila zrakom do jeho očí, moja otázka, akoby v tom momente prestala existovať.

Tie jeho oči. Sú naozaj zvláštne. Kryštálovo čisto modrá pokrývala celé jeho dúhovky. Vplývala sa do mňa a ja som od nej nevedela odtrhnúť zrak. Ešte nikoho som nevidela s tak čisto prenikavými modrými očami, aké má on.

Jeho pravú ruku odrazu zdvihol a začal sa ňou približovať k tej mojej, ktorá bola položená na pulte a medzi prstami držala ceruzku, na zapísanie objednávky.

Moje srdce sa rozbúši oveľa silnejšie, keď pozorujem jeho ruku, ktorou ide k tej mojej a následne mi zoberie ceruzku, ktorú si založí za ucho.

Čo to, doprdele robí?

Tou istou rukou si zájde do vačku gatí, z kadiaľ vyberie malú tmavomodrú krabičku. Zaujatá tým, čo robí, som si ani neuvedomím, že druhou rukou sa opatrne dotkol mojej, stále nehybne položenej na pulte.

Trhnem sebou, keďže vôbec nečakám nejaký dotyk. No namiesto toho, aby ma pustil, uchopí moju ruku nežne do tej svojej. Moja studená malá ruka, sa ocitne v tej jeho väčšej, teplej.