My blue eyed wolf

~ That little box ~

Pravdepodobne ste sa neocitli v situácii, kde sa k vám približuje vlk a vy nemáte kam utiecť. Samozrejme. Veď takéto veci sa stávajú len mne, pravda?

Moja situácia sa ešte viac zhorší, keď otvorím oči a zbadám ho len meter odomňa. Takmer dostanem infarkt.

Keď spraví ku mne posledný krok, prehĺtam guču v mojom hrdle. Skloním hlavu, no nemusím moc, vďaka jeho veľkosti. Pri mojom čine mi padne do tváre pár pramienkov mojich, ešte stále mokrých vlasov.

Opatrne zdvihnem moju trasúcu sa ruku, s úmyslom vlka nevyplašiť a zahrniem si pramienky mojich tmavohnedých vlasov za ucho.

Ten pocit bezmocnosti ma ubíja.

Vlk nakloní hlavu ešte bližšie k môjmu telu, zabalenom v uteráku. Roztrasene sa nadýchnem a potom znova vydýchnem. Zodvihne hlavu a zahľadí sa mi jeho modrastými očami, do tých mojich.

Bolo to akoby ma chcel tým upokojiť. Povedať mi, že je všetko v poriadku. No ja som vedela, že to sú len moje výplody fantázie a čaká na mňa niečo oveľa horšie.

Zrakom prešiel cez môj krk až na môj hrudník. Hodnú chvíľu sa tam pozeral, čo som vôbec nechápala. Začínala som mať z toho zlý pocit, no ten hneď pominul, keď sa vlk odrazu odomňa zvrtol a vydal sa smerom k mojím pootvoreným šuflíkom, ktoré sa nachádzali pri mojej posteli.

Musela som ich nechať otvorené, keď som tam niečo hľadala.

Jeho pyskom horný šuflík ešte viac poodsunul, takže sa pootvoril ešte viac. Jeho ňufákom sa začne v šuflíku prehrabovať , až nakoniec zoberie z neho niečo do papule. Následne sa pomaly otočí a začne sa približovať ku mne.

Keď zrakom viac zaostrým na predmet, ktorý drží, všimnem si, že to je malá modrá krabička, ktorú mi dal v kaviarni neznámi chalan.

Zamračím sa, pretože mi nejde do hlavy, prečo by vlk bral malú krabičku. Nemal by náhodou hľadať potravu? Ako napríklad...mňa?

Pri tom pomyslení ma strasie a radšej rýchlo moje myšlienky odoženiem. Začnem sa sústrediť na vlka , ktorý si predomňa už stihol sadnúť a pozerá sa znova do mojich očí, stále držiac malú krabičku v jeho ústach.

Čo odomňa stále chce?

Keď si vlk všimne, že nejako nemám v úmysle nič spraviť a len tam roztraseno stáť a pozerať sa naňho, hlavou sa priblíži k môjmu telu, zabalenom v uteráku a dva krát pyskom, stále držiac krabicu, mi slabo štuchne do brucha.

Pri jeho kontakte s mojím telom sa roztrasiem ešte viac, no začne mi pomaly dochádzať, prečo mi tú krabičku priniesol.

"Chceš, aby som ju otvorila?" tichým hlasom sa spýtam, aj keď viem, že odpoveď žiadna nepríde.

Vlk mierne nakloní hlavu do strany a slabo švihne chvostom. Následne ticho zapradie, akoby mi tým dával najavo, že som na to konečne prišla.

Privriem oči a zhlboka sa nadýchnem.

Dobre Florence, ty to zvládneš. Len dáš dlaň pred vlkovu papulu a on ti tam položí tú krabičku.

V duchu si poviem, no predstava, že namiesto toho aby mi tam dal malú krabičku, ma pokúše, nemizne.

Pomaly otvorím oči a zapozerám sa dotých jeho. Vyžaroval z nich mier a pokoj a mňa to nejakým zázrakom prinútilo, aby som tomuto záhadnému stvoreniu verila.

Jednu ruku začnem spúštať pri mojom tele, až sa nakoniec dostanem kúsok od jeho papule. Pomaly rozvorím dlaň a znova zatvorím oči. O chvíľu už len zacítim slabý tlak na mojej dlani, na čo oči rýchlo otvorím. Čierne stvorenie sa svojou papulou vzdiali od mojej dlane, ktorá už drží malú tmavomodrú krabičku a jazykom si prejde po ňufáku, čím si ho navlhčí.