My blue eyed wolf

~ Hello? ~

"Ale priznaj, že to bolo aj zábavné!" vykríkne s nadšením Sadie, keď akurát vychádzame z dverí totálneho hororu. Takzvané kino.

"Ešte som nikdy nevidela, že by bol horor nejakým spôsobom zábavný." s pretočením očí jej odpovedám.

Neznášam horory.

Tenkú košelu sa snažím viac pritisnúť k sebe, akoby ma mohla nejakým zázrakom viacej ohriať. Tento večer je nejako chladno a ja, samozrejme, nepozrela som na dnes počasie a tým pádom som si nezobrala nič hrubšie.

"Vo všetkom hľadáš len to zlé. Aj v horore sa dá nájsť nejaká tá zábava." odpovedala mi s neskrývaným nadčením, z celého filmu.

"V horore neexistuje žiadna zábava, Sadie." dohováram jej, no samozrejme ona má svoj názor, za ktorým si aj stojí.

"Tak s tým teda nesúhlasím. Možno v nejakých hororoch srandu nenájdeš, ale tu by si určite našla, keby si sa po celý film neskrývala za tým veľkým balíkom pukancov" so smiechom do mňa drgne ramenom, čo má v obľube, ako ste si už určite mohli všimnúť.

Pokývam nad ňou hlavou zo strany na stranu a povzdychnem si. Neoplatí sa ju v niečom prehovárať. Vyťahujem mobil, aby som sa pozrela na hodinky. Keď si všimnem koľko už je, prekvapene sa nadýchnem.

"Už budem musieť ísť. Bude pol desiatej. Veď zajtra nevstanem do roboty." hovorím, pričom si mobil zakladám znovu do mojej malej tašky.

"Páni, to je už toľko?" spýta sa neveriacky, zatiaľ čo si vyťahuje jej mobil z vačku, aby sa uistila.

Znova si košelu pritisnem o niečo viac k sebe, keď okolo mňa prefúkne miernejší studený vietor. Poobzerám sa okolo seba. Všade okolo nás je už tma, nočné mesto osvetľujú len pouličné lampy.

"Pôjdem už." poviem, zatiaľ čo si tašku poupravím na mojich ramenách."Autobus by mi mal ísť dnes najneskôr o trištvrte na desať, takže aby som to stihla." ešte dopoviem.

"Si si istá, že chceš ísť v takejto tme na zastávku a potom ešte pešo domov? Môžem ťa kľudne zobrať." povie neveriacky, zatiaľ čo si ma ustarane premeria. Zjavne v tejto chvíli zabúda na môj strach z áut.

"Na zastávku to mám odtadiaľto len päť minút a keď vystúpim, to mám veď predsa len kúsok." usmejem sa na ňu, snažím sa odľahčiť atmosféru, v ktorej sa buduje strach, či sa dostanem domov v poriadku.

Znova si ma ustarane premeria. "Ale cinkni mi, či si došla domov v poriadku." nakoniec prehovorí, pričom si nakonci povzdychne.

"Neboj sa , určite ti napíšem." hovorím, zatiaľ čo si ma vtiahne do objatia. "Teda pokiaľ nezabudnem." ešte dopoviem, s jemným smiechom, keď sa od seba odtiahneme.

"Samozrejme. S tým počítam tiež." tiež sa zasmeje. "Preto, ak mi nenapíšeš do štyridsiatich minút, volám ti. A je mi jedno, či už budeš spať alebo ja neviem, čo robiť." povie s úsmevom, ktorý jej opätujem.

"Dobre, pôjdem ja." prehovorím, keď už žiadna z nás nemala nič k slovu.

"Dávaj si pozor, Flor."ešte ma upozorňuje.

"To aj ty, Sed." usmejem sa na ňu, zatiaľ, čo začnem pomaly kráčať od nej a pritom jej ešte zakývam.

"Paaa!" ešte za mnou zakričí, tiež sa poberá na odchod, len druhou stranou.

"Pa!" odkričím jej, následne sa otáčam na odchod, cestou k autobusovej zastávke.

Vietor mi začne rozcuchávať moje pustené vlasy, ktoré mi následne opakovane lietajú do očí. Košelu si o niečo viac pritisnem k sebe, aby ma aspoň troška zohrievala, aj keď to nepomáha.

Pred sebou už konečne zbadám autobusovú zastávku, nikto tam nečaká, čo je podľa mňa určite preto, lebo je neskoro. A kto by predsa chodil na zastávku sám, takto neskoro večer?

Samozrejme, myslím okrem mňa.

Vlasy si rukou prehrabnem dozadu, poupravím si tašku. Prejdem ešte pár krokov a následne si sadám na lavičku v prístrešku autobusovej zastávky.

Vyťahujem mobil, aby som skontrolovala čas. Autobus by mal prísť o necelých 8 minút.

Vietor sa ozve znova, hrá sa s mojimi vlasmy, našťastie nie moc, keďže som v závetrí.

Na druhej strane ulice, kde sa už náchadzal les, sa odrazu niečo mihne za kríkom. Myknem sa a moje srdce mi začne väčšiou rýchlosťou tĺcť do hrude.

Prečo sa toto musí diať stále iba mne.

A aby toho nebolo málo, znova sa dostaví ten pocit. Pocit, ktorý som mala, aj keď som išla smerom ku kaviarni. Akoby ma niekto sledoval.

Poobzerám sa okolo seba, či nezbadám niečo alebo niekoho podozrivého. No nenachádzam nič zvláštneho. Až na to, že som tu totálne sama, v tmavej uličke, s blikajúcou lampou nadomnou.

Zvuk, ako niekto, alebo niečo, stúpi na konár v lese oproti mňa, ma vylaká. Ešte viac, ako v tedy, keď niečo zašušťalo v kríkoch.

"Haló?" ozvala som sa do tmy potopenej uličky, no nikto sa neozval. "Je tam niekto?" pokračovala som a snažila sa mať pevný hlas, no moc mi to nevychádzalo. Môj hlas bol roztrasený tak isto ako moje telo, z celej tejto situácie.

Moje roztrasené telo prinútim postaviť sa a po malých krôčkoch sa vydám ku kraju chodníka, kde už začína cesta. Zahľadím sa na druhú stranu, smerom do tmavého lesa, kde znova, nič nespatrím. No pocit, že ma niekto sleduje, stále neodchádza.

Z mojej pravej strany započujem hluk vozidla, čo len môže naznačovať môj prichádzajúci autobus. Tašku si na sebe poupravím, prehrabnem si vlasy, pretože vďaka vetru mi znova tancovali pred očami.

Ešte rýchlo sa poobzerám okolo seba, či nezahliadnem nič podozrivého. No keď nevidím nič, čo by ma mohlo sledovať, nastupujem do autobusu a potajme dúfam, že ten pocit sa mi iba zdál a ja som bola paranoidná.

Zabuchnem a zamknem za sebou vchodové dvere do môjho domu, opriem sa o ne a až potom si vydýchnem.

Ako som vystúpila z autobusu, znova som mala ten pocit, že ma niekto sleduje. Naozaj tomu nechápem. V autobuse okrem mňa nikto nebol a šofér sa sústredil na cestu. Celý ten čas, čo som kráčala domov, som počula nejaké šuchotanie v lese, no mohli to byť predsa nejaké malé zvieratká. Veď aj tie žijú v lese, no nie? Spýtam sa samej seba, akoby som sa chcela uistiť, že to naozaj nebol nikto, kto by mi chcel ublížiť, ba horšie.

Pomaly sa odlepím od dverí a tašku si zavesím na vešiak. Namierim si to do mojej izby, kde hneď, ako vojdem do kúpeľne, si dám rýchlu sprchu po celom dni.

Zoberiem si z nočného stolíka mobil, píšem Sadie, že som už doma a že sa nemusí strachovať.

Prezlečiem sa do pyžama, pozhasínam svetlá v celom dome a následne sa zakutrým pod paplón, zatváram spokojne oči nad príjemným teplom.

Teraz mi už nič zlé nehrozí, však?

~*~

Tadaa! Dnes som vám sem dala dve kapitoly po sebe, ako ospravedlnenie za to, že musíte na ne dlho čakať :D  

Môžete mi napísať do komentov, ako sa vám zatiaľ kniha páči🤍 Budem rada za každý pekný komentárik🤍

~

~Dashque~*

Vote, koment🤍