it is what it is [13+]

18.chapter

"Veronika keď už sme pri tom aké sme neskutočne jebnuté a ako robíme zlé rozhodnutia jedno za druhým. Aký bol?" spýtala som sa v pondelok po ceste do školy.

"Noo... dobre úplne chápem, že si sa ho nechcela vzdať ten chalan to totálne vie a to boli len prsty." vzdychla a obe sme sa rozosmiali. Kráčali sme, keď v tom nás dobehol Lukáš.

"Akési ste vysmiate dámy na to, že je pondelok ráno." zasmial sa.

"Veď ty tiež nevyzeráš smutný." podotkla Veronika, keď nás dobehol a pridal sa k nám.

"Veď, že veru ani nie som. Mel mohli by sme sa neskôr stretnúť? Potrebujem ti niečo povedať." prikývla som, rozlúčil sa a bežal za chalanmi. Veronika do mňa drgla vysmiata po uši, pretočila som oči.

"Možno ťa chce požiadať o ruku." zasmiala sa.

"Bože ten Samo to vie stále fakt dobre očividne, pretože ti podľa všetkého vyprstoval  aj mozog z hlavy." pretočila som znova očami a bežala na hodinu. Aktuálne máme s Veronikou iné hodiny takže som si prisadla k Lukášovi.

"Tak čo si to chcel?"

"Chcel som počkať do konca vyučovania, ale teda. Mám na teba prosbu, akože obrovskú..." zvráštila som obočie a kývla hlavou nech pokračuje. "Ja... potreboval by som, aby si mi robila doprovod." vyvalila som na neho oči.

"Vieš keď som sa sem sťahoval zo Žiliny rodičia boli v tom, že sa sem sťahujem s frajerkou pretože nechceli, aby som šiel sám. Lenže  ja tú frajerku nemám ani som nemal,ale potreboval som sa odsťahovať a oni sa po pol roku môjho bývania tu rozhodli, že ma prídu navštíviť a spoznať moju frajerku- ktorú nemám takžee..."

"Takže ja mám byť tá frajerka?" ospravedlňujúco prikývol. Srdcová frekvencia sa mi zvýšila.

"Bez šance." odpovedala som.

"Prosím ťa, nikto to nedá lepšie ako ty."

"Zober Sašku."

"Nemôžem zobrať Sašku naše mamy sa poznajú a mama vie, že Saša je už 4 roky šťastne zadaná."

"Ale pamätáš? Aj ja som šťastne zadaná!"

"Ja viem! Ale naozaj keby mám inú možnosť ťa o tom nežiadam..." zložila som si hlavu do rúk a rozdýchavala čo mi práve povedal. 
"Prosím, čokoľvek budeš chcieť ti splním potom, ale toto pre mňa fakt znamená veľa a nikto sa do toho lepšie nehodí ako ty." chvíľku som mlčala a uvažovala.

"Tak dobre." povedala som nakoniec a pozrela mu do očí.

"Fakt?!"

"Áno! A nepýtaj sa už lebo si to rozmyslím" povedala som zamračene.

"Bože ja ťa milujem." objal ma silno.

"Áno áno viem." podpichla som ho.

"Prestaň. O tom sa nebudeme baviť." odsekol. Ja som sa len pousmiala.

Celý deň sme strávili dohadovaním sa čo si v sobotu oblečiem na seba kedy prídem a tak. Jeho rodičia mali prísť okolo 2 poobede a mala som sa obliecť- čo najlepšie. Takže šaty natočiť si vlasy, nejaké šperky atď.

Počas cesty domov zo školy som premýšlala čo poviem Matejovi pretože pravda nepripadala ani do úvahy.

Prišla som domov a pri dverách okrem Gabrielových tenisiek ležali aj červené konverzy- malé. Povedala by som, že ženské.

Vybehla som po schodoch a došla ku Gabovej izbe. Mal zavreté dvere. Zaklopala som  a skôr ako som dostala povolenie vstúpiť dnu som rozrazila dvere. A vzápätí som to aj oľutovala pretože to čo som videla som fakt nechcela vidieť.