it is what it is [13+]

24. chapter

Maturita. Formálna záležitosť. Zvládnu ju všetci, lenže ja mám pocit, že všetko čo sa deje trvá strašne dlho a mne sa absolútne nechce učiť. Mala som pár pokusov o to učiť sa s Lukášom, tak som chodievala k nemu domov, ale vždy to skončilo sexom takže aj tak koniec koncov neviem nič. Teraz keď s ním už nespávam tak je ešte ťažšie sa sústrediť na to, že sa chcem učiť, keď viem, že s ním spať proste nebudem. Som nahnevaná sama na seba, že nad tým vôbec premýšľam, ale s Matejom akoby sme sa vrátili na začiatok. Odkedy sme sa spolu dali dokopy- cca 3 týždne sme spolu nespali. Je to krásne, ale zároveň... bože, neznášam to. Potom mi to celkom jebká na hlavu a ešte teraz začal chodiť na služobky čo znamená, že sa vidíme menej. Veronika je tiež pekne inde. Skoro vôbec nechodí do školy, neviem či ju na tie maturity vôbec pripustia. Som neskutočne unavená z tohto celého kolotoča.

Bol piatok. Matej bol zase preč takže som sa do mesta vybrala s Lukášom. Sadli sme si do obľúbeného podniku, voňalo to tu po škorici a jablkách. Pripomínalo mi to Vianoce. Objednala som si víno a Lukáš pivo. Rozprávali sme sa, nič špeciálne klasický piatok. V tom som spoza seba započula: "Ahoj Mel!" otočila som sa za známym hlasom. Zbadala som Daniela. Usmiala som sa na neho a odzdravila.
"Akurát odchádzam, sedel som vzadu tak som ťa nevidel."
"A nechceš si prisadnúť?"
"Môžem, tak daj mi sekundu zbehnem povedať chalanom." odbehol a otočila som sa na Lukáša.

"To bol kto?" zdvihol obočie a ja som sa ľúbezne usmiala.
"Snáď nežiarliš?"
"Nemám prečo." usmial sa na späť. O chvíľu už aj pribehol Daniel a sadol si vedľa mňa. Pozrel na Lukáša a Lukáš si zas premeriaval jeho. Vtedy mi došlo, že asi by som ich mala predstaviť.
"Daniel, toto je Lukáš. Lukáš, toto je Daniel." podali si ruky.
"Vy ste pár...?" spýtal sa trošku nechápavo.
"Niee, spolužiaci."
"S výhodami." zakašlal Lukáš.
"Ježiš, drž hubu. Nie ani pol slova nie je pravda." Lukáš zdvihol obočie a usmial sa.
"Ak vás ruším tak ja môžem aj..."
"Nie čosi... bože Lukáš prestaň, buď normálny chvíľu." zamračila som sa na neho.
"Ale kľud srandu si robím. Ja iba bránim bránku." teraz som sa na neho pozrela už aj ja totálne nechápavo a čakala čo z neho vypadne. "Nie je síce moja, ale nie je ani voľná. Nemôže padnúť gól." bože to je pičus.
"Ty si fakt kokot." zamračila som sa a drgla do Daniela nech zbeheme fajčiť.

"Prepáč. Neviem čo mu je, obvykle mu takto nejebáva." pokrútila som hlavou a zapálila si.
"V pohode, asi trošku žiarlivý." usmial sa.
"Hej a keby len on."
"Čo?"
"Nič." nejako som to zahovorila. Hrozne sa mi to nechcelo vysvetľovať a kaziť si náladu. Zvyšok večera sa Lukáš ukludnil a prestal rozprávať hlúposti. Zatiaľ čo z Danielovej strany som cítila kopu letmých dotykov na rukách aj stehnách. Teda hlavne na tých stehnách. Bolo mi to blbé? Áno. Povedala som mu, že som zadaná? Nie. Povedal mu to Lukáš? Tiež nie. Ten mal ťažko v paži a iba sa mi smial celý večer. Okolo pol jednej ráno sme sa rozlúčili, ja s Lukášom jedným smerom, Daniel druhým.

"Fuuuuuuh to čo bolo?!" spustil pri najbližšej možnej príležitosti Lukáš.
"Ja neviem... asi too much čo?"
"Keby len. Ja som sa bál odísť aj wcko, aby ťa neprejebal na tom stole."
"A ty čo si trepal tie hovadiny, keď prišiel to si si tiež mohol odpustiť, keď sme boli na cigu tak skonštatoval, že si asi žirlivý." tvárila som sa celkom znechutene.
"Tak, ale mne ti prišlo strašne vtipné chalan čo na teba očividne hituje, ty ho zavoláš k nám, nepovieš mu ani, že si zadaná-znova. Tak ako fuh celkom humorné." pozrel na mňa presne tým istým pohľadom ako ja pred malou chvíľou na neho.
"Dobre, ale ja som nevedela ako to mám povedať, proste len tak v strede konverzácie ""nechytaj ma za to stehno som zadaná"? Ja neviem ako sa takéto situácie riešia absolútne." sadli sme si na lavičku a zapálila som si cigu.
"Takže je lepšie sa nechať obchytkávať a nepovedať nič respektíve si to ešte užívať a potom pičovať? No ďakujem pekne."
"Ale prestaň tak to nie je, mne ho je ľúto"
"Prečo?"
"Roziešiel sa po neviem koľkych rokoch s frajerkou a keď mi to hovoril vyzeral dosť utrápene."
"Ahaa tak to keby som vedel to aj ja by som ti natrepal kokotiny ako ma nechala baba, možno by si sa so mnou z ľutosti vyspala aj skôr." zasmial sa a drgol do mňa.
"Ty si kokot Lukáš," povedala som medzi smiechom "na dobré sa dlho čaká, to je jedna vec a druhá, pamätám si akoby to bolo včera, keď sme spolu boli prvýkrát vonku a ty si bol prítulný ako keby sa poznáme roky." hodila som naňho môj pohľad alá dúfam, že ťa ten paradox zadrhne.
"O tom sa nebudeme baviť, ale ja som tiež nevedel, že si zadaná, pozor na to."
"Vedel."
"Nevedel."
"Ale vedel, určite som ti to vtedy hovorila."
"No dobre možno vedel, ale ja som sa ti vždy ospravedlnil, keď sa niečo takéto stalo. To zas nemôžeš povedať."
"Ale áno áno prestaň. Čo mám teda robiť?"
"Ako nemám tucha úprimne. Pokiaľ som tam ja sa ti nestane nič ale akože sám by som s ním asi von nešiel byť tebou." povedal vážne.
"Prestaň z neho automaticky robiť niekoho kto ma znásilní."
"Nerobím... ale vyzeral tak." mykol obočím a ja som prekrútila očami.
"Poďme domov, strašne sa mi chce spať."
"Môžem prespať u teba? Mne sa nechce jebať domov ešte a volať taxík je príliš veľa roboty, keď bývaš za rohom." prikývla som.

Vošli sme dnu. Zabuchla som dvere a vyzuli sme sa. Potichu sme kráčali do mojej izby, videla som, že v Gabrielovej sa ešte svieti tak som nakukla dnu.

"Ahoj." pozdravila som, sedel za počítačom a nevenoval mi pozornosť.
"Čau, už si tu?"
"Áno a..."
"Ahoj." ozvalo sa spoza mňa. Konečne sa otočil na stoličke, aby zistil komu hlas patrí. Premeral si Lukáša od hlavy po päty a hodil na mňa pýtavý pohľad.
"Ahoj?"
"To je Lukáš... spolužiak veď vieš."
"Jaj hej hej. Došiel ťa odprevadiť?"
"No vlastne tu bude spať lebo sa mu nechce isť domov lebo býva asi pol hodinu pešo odtialto."
"A taxíky nechodia?" Lukáš už už išiel niečo povedať no ja som ho prerušila.
"Prestaň sa správať ako môj otec, povedala som, že tu bude spať a hotovo. Nebudem s tebou o tom diskutovať." prižmurila som oči. Fakt neznášam keď toto robí.
"Dobree, ako myslíš. Hádať sa nejdem. Dobrú." otočil sa na stoličke a ďalej sa venoval práci. Prevrátila som očami a potiahla Lukáša za rukáv.
"Tak dobrú" povedal rýchlo. Zabuchla som hlasno  dvere.

"Prepáč" zložila som si veci.
"Ako ak mu tu tak strašne vadím, môžem ísť." ukázal rukou na dvere.
"Ale čo si. Kam by si chodil. Normálne sa zlož a ideme spať." trošku zmätene si nakoniec odložil veci na sedačku pri okne kde som si čítavala.
"Dáš mi nejaké tričko na spanie?"
"Jasné."

Vytiahla som zo skrine veľké čierne tričko a hodila ho po ňom. Dala som si dole šaty a začala si rozopínať podprsenku. Rýchlo som si prezliekla tričko na spanie a ľahla som si do postele na ľavú stranu kde obvykle spávam. Lukáš si ľahol vedľa mňa. Pritúlila som sa k nemu, zaželala dobrú noc a vydala sa do ríše snov.

Ráno som sa zobudila na zvonenie telefónu. Volal mi Matej.
"Ahoj, už si hore? Akurát som prišiel tak dojdem k tebe."
"Ahoj, akurát si ma zobudil ani neviem koľko je hodín." pretrela som si oči a pozrela na budík na nočnom stolíku. Bolo pol 10.
"Noo vieš čo ešte je tu Lukáš lebo tu prespal, keď sme boli včera vonku sa mu nechcelo ísť domov. Tak ak ti to nevadí tak kľudne prídi aj hneď." chvíľku bolo ticho. Silno som sa obávala čo povie.
"Jaj, no dobre. Prídem teda tak do 20 minút."
"Okej, ahoj. Ľúbim ťa."
"Aj ja teba. Ahoj." a zložil.

Modlila som sa, aby bol takto v pohode aj potom. Pozrela som sa na Lukáša. Ten si spokojne spal tak som doňho drgla. Nič. Pretočila som očami.
"Haľoo, vstávameee." pomrvil sa a zažmúril očami.
"Koľko je hodín?"
"Pol 10 a je na ceste Matej tak sa prosím ťa daj nejako dokopy nech ťa tu nevidí behať iba v trenkách."  vzdychol si a začal sa dvíhať z postele.

Ja som sa zdvihla tiež a hodila na seba nejaké kraťasy a vyšla z izby. Zišla som do kuchyne kde som stretla Gabriela.

"O chvíľu príde Matej." nadhodila som keď som prešla okolo neho.
"Henten už odišiel?"
"Lukáš. Lukáš sa volá a nie ešte nie." prevrátila som oči.

"Mel tak ja bežím." započula som z chodby.
"No dobre tak si zavoláme."
"Jasné ahoj." letmo sme sa objali a už aj bežal preč.

Urobila som si praženicu a sadla si za stôl. Ešte som si nestihla dať ani sústo do úst a už zvonil zvonček. Prevrátila som očami a zdvihla som sa, že idem otvoriť, ale pri dverách už stál Gabriel a vpustil Mateja dnu.

"Ahoj."