Bellatrix - príbeh smrťožrútky pokračuje

7. Som voľná?

"Stoj!" zakričal na Luciusa Maxim neisto.
"To, že sme spolu pomohli Bellatrix z nás nerobí priateľov Maxim," namrzene odpovedal Lucius na Maximovo volanie.
"Samozrejme, ani som ťa nechcel pozvať na pohárik, ide o niečo iné."
"Počúvam, ale urýchli to, rád by som si doprial teplú vaňu a spánok, ten rituál bol vyčerpávajúci."
Síce bolo zrejmé, že srmťožrút bývalého aurora rád nemá, no v ich vzťahu bezpochyby nastalo isté zlepšenie. Lucius, ktorý sa s Maximom rozprával iba v prípade, že to vyžadoval Temný pán, bol tentokrát ochotný počúvať aj keď mu to nebolo prikázané. Upieral svoje sivé oči do tých Maximovych a čakal, čo sa mu jeho novozískaný kolega chystá povedať.
"Jej oči...," neisto začal Maxim.
"Čo je s nimi," nevrlo odvrkol Lucius.
"Na chvíľu sa zmenili, boli čierne..."
Lucius sa zamračil: "Pochopiteľne, jej oči sú tmavohnedé, za istých svetelných podmienok môžu vyzerať..."
Luciusovi sa nepodarilo dokončiť vetu, keďže Maxim mu do nej hneď skočil: "Nemyslím to tak Lucius!"
"Tak čo potom myslíš?"
"Sídlila v nich temnota," vydýchol Maxim.
"Sme temní čarodejníci, sídli v každom z nás," Lucius bol značne nervózny a všetko nasvedčovalo tomu, že chcel konverzáciu s Maximom čo najskôr ukončiť. 
"Prestaň ma chytať za slovíčka, myslím skutočnú temnotu," Maxim sa nadýchol a pokračoval, "nepoznám ju dostatočne dlho a dobre na to, aby so sa s tým obrátil rovno na Temného pána, myslel som, že tu pomôž práve ty."
"A čo čakáš, že spravím?," Lucius pobavene nadvihol obočie, "vtrhnem do ich komnaty, vrhnem sa k Belle a preskúmam jej oči? To je hlúpe!"
"Zľahčuješ to!"
"Čo zľahčujem? Že sa ti zdalo, že jej oči sú tmavšie? Prepáč, že neberiem vážne farbu odtieňu očí mojej priateľky!"
Napriek tomu, že bol Maxim od Luciusa o niekoľko centimetrov nižší, vrhol sa k nemu, chytil ho za golier a šeptom prehovoril: "Ty hlupák, uvedomuješ si, že sme z nej práve vyháňali jedno z najtemnejších stvorení, aké chodia po tejto zemi?! Aj niečo tak banálne ako je farba očí, nám môže prezradiť nakoľko bol rituál úspešný!"
Lucius sa nezmohol na slovo a len zhlboka dýchal. Okrem Temného pána si k nemu ešte nikdy nikto nič podobné nedovolil. Bol priam paralyzujúce cítiť, že má nad ním niekto navrch. 
Po chvíli od seba Maxima odsotil: "A čo mám asi tak robiť!?" zúfalo sa pozrel na Maxima.
Maxim stál na mieste a zhlboka dýchal: "Neviem, preto sa obraciam na teba, oboch ich poznáš dlhšie."
"To neznamená, že viem, čo mám v tejto situácií robiť!" vyštekol Lucius.
"Takže mi nepomôžeš?"
"Ako?"
"To zistíme časom, ale musíme prísť na to, či v nej demus ostal."
"Obaja sme videli ako ho Temný pán uväznil." 
"Koľko toho o demusoch vieš?" 
"Nie veľa," priznal Lucius.
"Tak mi dovoľ poučiť ťa," s dávkou sarkazmu v hlase začal Maxim, "demus je odporné stvorenie, to nám je obom viac ako jasné."
Lucius na znak súhlasu prikývol a čakal, čo sa mu Maxim chystá povedať.
"Demusov môže byť v hostiteľovi niekoľko," pokračoval Maxim, "rovnako ako ich existuje niekoľko druhov a ja mám pocit, že v Bellatrix stále jeden z nich zostal."
"Existuje nejaký test, ktorým môžeme zistiť, či v nej stále je?" opýtal sa Lucius.
"Obávam sa, že nie, no môžeme zopakovať rituál."
"S tým To.. Temný pán nebude súhlasiť, pokiaľ si nebude istý, že tá vec je stále v nej."
"Tak mu musíme dokázať, že v nej stále je."
"Prečo to robíš?"
"Robím čo?" nerozumel Maxim.
"Staráš sa o ňu, prečo?"
"Lebo jej vďačím za to kým som teraz."
"Naozaj?" pozastavil sa Lucius, "čo je tak úžasné na tom trčať v sídle plnom ľudí, ktorí ťa nemajú radi, prísť o všetko a báť sa prehovoriť, aj keď chceš niekomu pomôcť?" podpichoval ho Lucius.
"Som to naozaj ja," uprene sa zadíval do Luciusovych očí, "moja pravá podstata konečne vyšla na povrch a ja sa cítim naozaj živý, no keby nebolo jej, nikdy by som to nepocítil."
"Naozaj hovoríš pravdu?"
"Chceš použiť veritaserum?" podpichol ho Maxim.
"Chyby minulosti sa nemôžu opakovať."
Maxim nič nepovedal a hľadel na Luciusa. Nechcel ho tlačiť do rozprávania príbehu, na ktorý ešte nebol pripravený. 
"Viac ti nepoviem."
"Ani to od teba nechcem, no späť k Bellatrix, naozaj mi na nej záleží, či tomu veríš, alebo nie a buď mi pomôžeš a tú vec z nej dostaneme spoločne, alebo to urobím sám."
Lucius potriasol hlavou: "Nič v nej nie je, dostali sme to von!"
"Takže mi nepomôžeš?" Maxim spýtavo nadvihol obočie.
"Nie, nie je s čím pomáhať, Bellatrix si oddýchne a bude v poriadku."
"Tým, že to budeš popierať jej ale nepomôžeš!"
Lucius ostentatívne zaťal päste: "Uvedom si v koho dome si!" vyštekol Lucius, "to že ťa Temný pán prijal medzi nás neznamená, že ti nemôžem veľmi škaredo ublížiť! Prestaň sa starať do vecí, do ktorých ťa nič nie je! Netvár sa, že si hrdina! Možno si jej pomohol, no skôr či neskôr by sme to dokázali aj bez teba!"
"A prežila by dovtedy?" 
"Ako sa opovažuješ!?" Lucius vytiahol svoj prútik a pritlačil ho Maximovi k hrdlu. Ten sa však nesnažil ujsť a Luciusovi sa smial priamo do tváre: "Skús byť pre Bellatrix priateľom, akého si zaslúži a nie zbabelcom, ktorý odmieta vidieť pravdu lebo je to pre neho pohodlnejšie!"
Lucius chvíľu strnulo stál, pričom stále držal prútik pritisnutý k Maximovi, no po chvíľke ho sklonil: "Zmizni... zmizni počuješ!" Maxim pomaly a teatrálne vypochodoval z miestnosti a za sebou nechal stáť nahnevaného, no zároveň zmäteného Luciusa. Lucius dobre vedel, že to čo hovorí Maxim je s najväčšou pravdepodobnosťou pravda a presne toho sa aj bál. Bál sa, že ju znova stratí, že jej ublíži. Po tých nekonečných rokoch malo byť všetko v poriadku, no oni na šťastie asi nikdy nemali právo. Preto mu prišlo jednoduchšie pravdu nevidieť a aspoň chvíľu žiť vo svete, kde je všetko tak ako má. Vo svete, v ktorom je teraz aj Temný pán, vo svete, ktorý bude musieť o chvíľu zničiť.