V OBJATÍ

4

Jemný dym putoval hore k oblohe. S nádejou som sa rozbehla po mäkkom snehu až k domčeku. Bol malý, obrastený nejakými koreňmi, ktoré tomu dodávali čarovný vzhľad. Dvere boli z tmavého dreva.

Nerozmýšľala som nad následkami. Nerozmýšľala som, že by tam mohol byť niekto z netvorov. Ruka sa akoby automaticky natiahla k dverám a rozvážne zabúchala na drevo. Bola som vyčerpaná, smädná aj hladná. To že som tu niekde uprostred ničoho objavila malý domček mi vyčarovalo ako taký úsmev.

Keď po niekoľkých minútach nikto neotváral opäť som zaklopala. Zrazu sa ťažké dvere otvorili s menším vrzgotom. Z dvier vyšla žena. Nebola stará, ale nebola ani mladá. Pochybovačne sa na mňa dívala. Prezerala si ma bez akejkoľvek hanby.

Mala oblečené nejaké čierne dlhý šaty, ktoré mali hlboký výstrih vpredu. Avšak jej dekolt bol zahalený bielou čipkovanou hrubšou blúzkou. Šaty majú aj rukávy, ktoré sú zvoncového štýlu. Okolo krku mala pár príveskov. Nejaký fialový kameň, mesiac aj menšiu fľaštičku, ktorá je stále prázdna. Na rukách sa jej vynímalo pár prsteňov.

,,Potrebuješ niečo dievča?" prehovorila. Nabehla mi husia koža z jej hlasu. Dívala sa mi do očí. Jej žlto-hnedý pohľad ma pálil a ja som sa mierne z toho mykla.

,,Um, ja-ja," koktala som. Avšak nenašla som žiadne vhodné slová. Stála som tam zmetená, vystrašená a hladná. ,,Dali by ste mi kúsok jedla?" s malou dušičkou som prehovorila ku žene. Nepôsobila, že bola z mojej odpovede prekvapená.

,,Prečo by som to robila?" Čierne obočie mierne podvihla pričom sa jej zopár vrások vytvorili okolo čela. Dívala sa na mňa s pohŕdaným výrazom. Ešte raz po mojej postave prešla pohľadom až sa mi znovu zadívala do očí.

,,Dobrý skutok?" skúsila som v nádeji. Avšak jej reakcia bola iba sprevádzaná smiechom. Mierne nado mnou pokrútila hlavou.

,,Z dobrého skutku by som ja nič nemala," ozvala sa. Prižmúrila svoje oči obtiahnuté čiernou ceruzkou. So sklonenou hlavou som sa otočila. V odchode ma zastavil jej hlas. ,,Z kadiaľ máš ten plášť, dievča?" Otočila som sa za hlasom. Vystretá v chrbtici na mňa hľadela s kamenným pohľadom. Povedala by som, že je mierne vystrašená.

,,Je m-môj." Nerozumela som prečo ju to zaujíma. Zrazu vyšla z dvier ku mne a začala sa obzerať. Jemne rukou prešla po červenej látke.

,,To je on," brblala si popod nos. No ja som ju zreteľne počula. ,,Sledoval ťa niekto?" opýtala sa ma potom čo ma potiahla za ruku dovnútra. Keď zavrela za nami dvere znovu mi venovala jej podozrievavý pohľad. Teplo, ktoré tu sálalo ma úplne uvoľnilo. Viac som sa po menšom, ale priestrannom domčeku porozhliadla. Menšia piecka, v ktorej horelo drevo vydávalo praskanie. Mala tu aj skromnú kuchynku. Strop bol opäť z hrubého tmavého dreva. Po stenách jej viseli menšie zväzky kytíc. Rozvoniavalo to tu nejakými bylinkami. V strede sa nachádzal okrúhly stôl a dve stoličky.

,,Nie, aspoň si myslím, že nie," celá neistá som odpovedala. Prečo ma pozvala dnu? Nedôverčivo som si ju prezerala.

,,Si to ty. Ja som to cítila," prikývla si po slovách, ktoré vyslovila. Zamyslene stála predo mnou a pritom sa mračila. ,,Sadni si." Ukazovák jej vystrelil k stoličkám. Nič iné mi nezostávalo ako ju poslúchnuť. Plášť som si opatrne vyzliekla, keďže bol špinavý od blata.

Žena, ktorá ma pritiahla do jej domu mi po chvíli podávala šálku horúceho čaju.

,,Čo ste tým mysleli, že som to ja?" opýtala som sa. Šálku som zatiaľ položila na stôl.

,,Ty si to dievča, o ktorom sa hovorí," pozrela mi vážnym pohľadom do očí. ,,Máš predsa červený plášť a taktiež spomienku." Víťazoslávne sa na mňa usmiala pri čom odhalila svoj prvý rad zubov.

,,Nerozumiem." Nechápavým pohľadom som aj naďalej na ňu hľadela.

,,Chceš mi povedať, že o žiadnej spomienke nevieš?" Záporne som pokrútila hlavou a do očí mi spadlo pár pramienkov.

,,Nebuď hlúpa, predsa vieš, že to čo sa ti sníva od detstva nie je iba obyčajný sen. Spomienka, ktorá je veľmi dôležitá pre tvoj život."

,,Čím tak môže byť dôležitá?" Do stredu stola si položila guľu. Pozerala som na ňu s doširoka otvorenými očami.

,,Ty-ty si čarodejnica!" hlas sa mi triasol. Preskakovala som pohľadom od gule ku nej. Sakra, čo to je za ženskú?

,,Jasnovidka, Ziya," žmurka na mňa pravým okom a pohladila svoju guľu. ,,Na tej spomienke je jedna zásadná vec. Prvýkrát si sa v živote stretla s 'netvorom' a nie len tak hocijakým. Ukážem čo by sa stalo s tebou ak by si nebola tou, ktorou si." Rukou plnou prsteňov prešla zas po guli. Mierny sivý dym zahalil presklenú guľu avšak po čase sa vytvoril dokonalý obraz na mňa keď som bola dieťa. Malé dievča s tmavými vlasmi sa krčilo pri strome obmotané plášťom a pri nej sa týčil mohutný vlk. Pohľad zabijaka ma zamrazil. Zimomriavky som mala po celom tele. Bez ďalšieho žmurknutia oka dievčinu zabil. Veľká laba s ostrými pazúrmi ju zachytila priamo od krku až k miestu kde sa nachádza srdce.

Prudko som sa odtiahla od guli a stola. Šálka môjho bylinkového čaju sa mierne otriasla. Zhlboka som dýchala pričom môj hrudným sa dvíhal a klesal.

,,Nie je to pravdivé," prehovorila ku mne jasnovidka.

,,Toto nie, ale presne to isté robí iným ženám, deťom či mužom." S hrôzou som sa dívala už na presklenú guľu bez hocijakého obrazu v nej.

,,Avšak nejde tu o to, že si sa s niekým stretla, ale to že ťa našiel. Ty si kľuč, Ziya," riekla ku mne. ,,Počula si už o zmluve?"

,,Nie tak celkom."

,,V dávnej zmluve stálo, že ľudia mali podarovať druhému svetu niečo čo malo hlboký význam pre ľudstvo. A čo je dôležitejšie a vzácnejšie než ľudský život, ktorý vie darovať ďalšie životy. Jeden z tých najmocnejších zmluvu podpísal s panovníkom Monštier, vlastnou krvou. Čo sľúbil však nedodržal. Mal obetovať svoju dcéru. Malo to byť to najdôležitejšie v jeho živote, ale čo sa dá robiť ak ani jemu toto nebolo dopriate? Mal šesť synoch a žiadnu dcéru. Kráľ pohltený zármutkom a žiaľom sa snažil zmluvu dodržať. Ponúkal dcéry iných kráľov za cenu, že ochráni svoj svet a svojich poddaných. Matthias, kráľ Monštier však chcel to čo mu bolo sľúbené. Keď pominulo tridsať rokov od podpísania zmluvy s nesplnenými podmienkami. Vzal to do svojich rúk. Vypukla veľká vojna, ktorá mala veľké dôsledky na ľudskú rasu. Kráľ John zomrel v boji. Svoj trón zanechal prvorodenému synovi. Vojna po tých rokoch utíchla a Philip so svojou ženou žili relatívne šťastne," vyrozprávala mi príbeh o rodine. Bohužiaľ stále som nechápala o čo tu ide. Prečo mi toto všetko hovorí? Kto vlastne je? Mala som veľa otázok. Veľa veci mi blúdilo po mysli.

,,Kto ste?" váhavo som sa opýtala.

,,Volám sa Irene. Vážne ma zarazilo, že si prišla za mnou." Vstala od stola a smerovala k svojej malej kuchynke. Z nejakej poličky niečo neidentifikovateľne vytiahla.

,,Odkiaľ viete moje meno?" Začala popri tom ako som sa pýtala voľačo krájať.

,,Vieš mám dar alebo skôr pochádzam z rodiny, v ktorej tento dar sa dedí. Nie som ako ty. Nikdy som nestretla človeka, ale raz som mala vidinu. Bola si v nej," otočila sa s malým tanierikom ku mne. ,,Na, najedz sa," pokynula mi a ja som to s radosťou urobila.

,,Povedz mi o tej vidine," zabľabotala som s plnými ústami od pečiva. Dosť ma zarazilo čo povedala. Vyznelo to akoby nebola z nášho sveta.

,,V tej vidine som zahliadla teba ako budúcu kráľovnú. Ako vládkyňu nášho sveta. Iba ty môžeš ukončiť tieto nepokoje medzi našimi svetmi," po vyslovený týchto slov som sa skoro zadusila. Začala som kašľať na celý priestor domu. Ozývali sa iba zvuky môjho kašľu.

,,Nezmysel," zamrmlala som si pre seba a krútila hlavou. Odpila som si z uvareného čaju. Rukou prešla opäť po guli ako prvý krát aj teraz ju zahltil sivý dym. Nedočkavo som sa natiahla bližšie a čakala čo sa ukáže. Zahliadla som aj pohľad Irene na mne.

Pohľad som upierala na muža. Vysoká postavaobklopená vlkmi im niečo hovorila. Bol nám otočený chrbtom, nemohla som munahliadnuť do tváre, ale keď sa náhle otočil mohla som uzrieť zelené oči, ktorésa sfarbovali do červená až napokon sa v nich zelená úplne vytratila. Guľa sazafarbila do čierneho dymu a muž sa stratil.