V OBJATÍ

6

Asi som mu verila. Aká je pravdepodobnosť, že som naozaj rodina s kráľmi? Nikdy som sa otca neopýtala akých máme predkov. Vedela to moja matka či otec?

,,Neveríš, že?" opýtal sa keď som ostala ticho. Prehrávala som si v hlave všetko čo mi hovoril otec. Avšak ani raz nehovoril o rodine. Akoby neexistovala.

,,To preto ma nechal žiť?" nerozumel tomu o čom hovorím. ,,Bola som mala keď sa to stalo. Irene mi tvrdila, že keby nie som tou, ktorou som, bola by som dávno mŕtva."

,,Nechal som ťa žiť, pretože som vedel, že si moja budúcnosť." Zarazene som pred ním stála a dívala sa na neho ako on na mňa. ,,Sľub som chcel splniť, ale niekto sa snažil predo mnou utekať." Dobre som vedela, že naráža na mňa.

,,Na tom už nezáleží lebo som ťa našiel a už sa ťa nepustím," akonáhle dopovedal ozval sa zvuk klopanie. Mierne som sa trhla od nečakaného zvuku.

,,Pane," započula som ženský hlas, ktorý prichádzal od dvier. Jemne som sa postavila na špičky, aby som zbadala kto tam je. Naťahovala som krk ako som len vedela no nič som nezahliadla.

Naraz odstúpil od dvier a ja som mohla zbadať mladú ženu, ktorá sa dívala na svoje nohy. Niečo jej povedal a ona iba prikývla. V rukách držal tácku s jedlom, ktoré okamžite rozvoňalo celú miestnosť.

,,Poď sem," prikázal mi. Podišla som neistým krokom k nemu a zadívala sa na jedlo. Bola tam nejaká polievka aj s druhým chodom. ,,Daj tie papiere stranou," opäť zavelil jeho hrubým hlasom. Opatrne som chytila papiere a dala ich stranou na jednu kopu. Keď som tak urobila tácku položil na voľnú stranu stola.

,,Nepatri sa špehovať a už vôbec nie keď ti to vôbec nejde," šepol mi blízko ucha. Zahanbene som sklopila pohľad k zemi. Nešpehovala som, len som bola zvedavá.

,,Najedz sa," prehovoril už normálne avšak z miesta sa nepohol. Ako povedal tak som aj urobila. Bola som nesmierne hladná. Sadla som si na mäkkú stoličku a pustila sa do zeleninovej polievky. Ešte som sa obzrela k žene, ktorá sa stále nachádzala v miestnosti. Krčila sa pri krbe a asi ho išla zapáliť. Bol to celkom dobrý nápad lebo tato miestnosť ako aj celý zámok bol pohltený zimou. Ani sa veľmi nečudujem lebo zámok bol z kameňa. Muž niekde zmizol a keď som sa poobzerala po izbe zbadala som pootvorene dvere. Tak strašne som sa chcela pozrieť čo tam je, ale radšej som nešla riskovať, že by ma opäť prichytil.

Jedlo som mala zjedene pomerne rýchlo. Už dlhšiu dobu som nejedla nič takéto dobre. Ostala som sedieť na stoličke a dívala sa na oheň. Jemne plamene pohlcovali drevo, ktoré pri to mierne pukalo.

,,Ak chceš môžeš ísť sa osprchovať," doľahol ku mne hlas. Vlastne som sa ho ani neopýtala ako sa volá. Neviem čo si môžem dovoliť a čo nie. Nechcem, aby kričal na mňa. Nemala som rada ak ľudia kričali.

,,Ako sa voláš?" s obavou som sa napokon opýtala. Pozrela som sa na neho. Uprene sa díval na papiere, ktoré ležali na stole. Boli to nejaké mapy a niečo ďalšie.

,,Konečne si sa opýtala," mierne sa zasmial a pozrel mi do oči. Neverila som vlastným ušiam, že sa vie aj zasmiať. ,,Som Edwin," zadíval sa opäť do papierov.

,,Čo odo mňa chceš Edwin?" odhodlala som sa vysloviť túto vetu, ktorá mi blúdila po mysli celú dobu. Po mojich slovách mierne stŕpol.

,,Nič," jednoducho povedal. Môj výraz sa zmenil na zamračený.

,,Nič? Takže môžem odísť domov?" spýtala som sa s nádejou. Aj keď domov som už dávno nemala.

,,Ty si už doma. Si moja" pozrel sa na mňa. Zarazene som ostala bez slov sedieť. Možno som mu chcela niečo povedať a niečo aj namietať. Avšak z mojich úst nič nevyšlo. Toto môj domov nemôže byť. ,,Zmluva jasne hovorí. Sľúbili našej rodine ženu s kráľovskou krvou," a vtedy som pochopila. Toto je môj koniec. Do smrti tu ostanem. Sľúbili im mňa. To ešte aj po toľkých rokov ta zmluva platí? Slzy sa mi začali do oči hrnúť. Skôr ako sa mi spustili po lícach som odišla do kúpeľne. Zavrela som za sebou dvere a skĺzla na studenú dlažbu. Slzy mi zmáčali líca. Toto bude horšie ako smrť. Budem tu trpieť. Nikoho tu nepoznám ako dokáže žiť človek medzi monštrami?