V OBJATÍ

14

Rozhodla som sa pre niečo čo budem asi neskôr ľutovať. Vybrala som sa niekde kde by som asi nemala ísť. Aspoň teda nie sama. Alice mala zrejme dôvod ma tu nezobrať a nemala som byť zvedavá. Prechádzať sa na tomto mieste sama je pomerne nebezpečné. Prechádzala som chodbami a ľudia ma obchádzali, tvárili sa divne, nahnevane, ale aj povýšenecky. Z niektorých išiel strach. Určite sú to iba tí, ktorí tu pracujú a sú aj ubytovaný v tejto druhej časti.

Na konci chodby som zabočila do pravej strany z kadiaľ sa vyrútilo malé dievčatko s hnedými vlasmi. Zrazili sme sa v odbočke čo som vôbec nečakala. Dievčatko v rýchlosti v akej bežala v takej aj ihneď spadla. Neudržala rovnováhu a spadla rovno na zadok.

,,Prepáčte,″ prehovorilo uplakane. Kľakla som si ku nej a jemne ju pohladila po vlasoch. S očami plnými slz sa na mňa pozrelo. Cítila som sa trochu previnilo za to, že spadla.

,,To nič,″ usmiala som sa na ňu. ,,Kde máš maminu?″ pokúsila som sa s ňou nadviazať nejakú reč a popri tom zistiť prečo sa tu tak pohybuje sama.

,,Pracuje,″ nevedela som či sa ma bojí, ale pravdepodobne áno. ,,Chcela som ísť iba za ňou,″ pomohla som sa jej dostať na nohy. Oblečenie mala obyčajné a tenké. Rozhodne nie je také aké mám v mojej skrini. Dievča ako ona by nemala nosiť čierne oblečenie. Mala by nosiť farebné šaty, ktoré by jej každý závidel.

,,Ako sa voláš?″

,,Lilah,″ jemne sa na mňa usmiala čo ma potešilo. ,,Musím ísť za mamkou,″ povedala. Chcela som ju najprv nechať ísť, ale je to iba dieťa. Nemala by sama chodiť. Čo by sa stalo keby do niekoho iného vrazila?

,,Odprevadím ťa, dobre?″ spýtala som sa či je s tým v pohode, ale zdalo sa, že som ju tým potešila. Chytila mi ruku a ťahala ma späť z kadiaľ som prišla.

,,Kde pracuje tvoja mama?″

,,V kuchyni,″ pyšný úsmev zdobil jej tvár. Vlasy mala rozpustené a husté.

Opatrne sme schádzali posledné schody a mierili si to do kuchyne. Ani som si neuvedomovala, že na tvári mam spokojný úsmev, ktorý mi vyčarilo toto malé dievčatko. Po jej slzách nebolo ani stopy.

,,Bojím sa,″ zastali sme pred zatvorenými dverami jedálne. Nechápavo som sa na ňu pozrela. Po jej úsmeve zrazu nebolo ani stopy. Bola nervózna a vystrašená.

,,Čoho?″ nechápala som. Čupla som si ku nej a pohladila ju jemne po líčku.

,,Je tam kráľ,″ prehovorila potichu. Neveriacky som si ju prehliadla.

,,Ako to môžeš vedieť?″

,,Cítim ho tam. Veď to musíš aj ty,″ nie sú rovnaký ako ja. Nevie, že som iba obyčajný človek.

,,Pozri nemusíš sa ho báť. Teraz tam pôjdeme a zavediem ťa k tvojej mamke dobre?″ na okamih som zaváhala. Stúpla som si a ona mi opäť chytila ruku. Otvorili sme dvere a vstúpili dnu.

Nikto nám nevenoval pozornosť za čo som nie len ja bola rada. Bola som trochu šokovaná keď som tam naozaj zbadala Edwina sedieť za stolom. Pozrela som sa na Lilah, ktorá mi drvila ruku tou svojou. Povzbudzujúco som sa na ňu usmiala. Keď som hlavu zodvihla čelila som pohľadu niekoľkých členov za stolom. Medzi nich patril aj Edwin. Skúmal ma svojimi zelenými očami. Zaváhala som na chvíľu lebo nevedela som čo mám urobiť. Nakoniec som sa na neho usmiala a s Lilah za ruku som zaviedla do kuchyne.

Akonáhle sme tam vošli pohľad sa mi naskytol na niekoľko žien, ktoré prichystávali nejaké veci. Asi začali variť obed. Pomyslela som si.