V OBJATÍ

17

Tí dvaja kráčali za nami najpomalšie ako sa to vôbec dalo. O Edwinovi sa to nedalo povedať. Kráčal k svojej pracovni celý roztržitý a napätý z neočakávaného.

Nevedela som kde mám ísť a či sa môžeme posadiť. Tak sme napokon ostali stáť vedľa seba ako svätá trojica.

,,Čo to malo tam znamenať?" pokojne prehovoril a čakal na našu odpoveď. Stál pri stole, o ktorý sa dlaňami oprel.

,,Musíme ti niečo povedať. Teda tu chlapci," pokývla som hlavou smerom k Nixonovi, ktorý stál neďaleko mňa s Caseom. Edwin sa obrátil na nich, ale ani jeden z nich sa nemal k slovu.

Case pokýval hlavou na znak nesúhlasu až sa mu zatriasli vlasy.

,,Mal by to vedieť," prehovorila som k nim. Neplánovala som mu to povedať ja. Toto musia už urobiť oni. Ale dobre som vedela, že Case nie je ešte pripravený.

,,N-nie," zakoktal a s prosbou v očiach sa pozrel po prvý krát za túto dobu do jeho očí. Netváril sa moc nadšene. Zlosť so smútkom a sklamaním sa mu miesila v jeho pohľade.

,,Myslel som si, že si hovoríme všetko," to bolo všetko čo nám k tomu povedal. Obišiel svoj stôl a nechal nás v jeho kancelárii. Teraz už bolo nad slnko jasné, že je so svojich kamarátov sklamaný. Pokiaľ dobre viem tak vraj sú to jeho jediný najbližší kamaráti. Nečudujem sa, že ich rozhodnutie sa mu nezdôveriť, ho sklamalo.

,,Tak teraz sa vám to podarilo," chcela som im dohovoriť, ale pochopila som, že kým nebudú pripravený tak to nepovedia. Case mal v očiach slzy keď som odchádzala aj ja. Chcela som ísť hľadať Edwina, ale nevedela som kde ísť. Vrátila som sa do jedálne s úmyslom, že ho tam nájdem avšak márne. Bol vskutku aj nahnevaný. A keď tak premýšľam určite by som niekde odišla kde je ticho a pokoj. Potreboval spracovať to, že sme mu nič nechceli povedať.

,,Nevieš kde je Edwin?" s nádejou som sa opýtala okolo idúcej Alice. Bola zaskočená mojou otázkou, ale napokon mi iba povedala, že ho dnes ešte nevidela. Odišla som do našej spálne kde som zamierila k šatníku z kadiaľ som si vytiahla teplé oblečenie do dnešného chladného počasia.

Obula som si teplú a vysokú obuv vhodnú do snehu a odchádzala do prírody.

,,Kde ideš?" zastavila ma jeho sestra. Upravila som si čiapku na hlave a nasadila si rukavice.

,,Idem hľadať Edwina. Pohádali sme sa a potrebujem ho nájsť. Určite sa chcel vyvetrať," prehovorila som k nej pokojne. Netvárila sa moc nadšene. Ale vedela, že mi to len tak ľahko nevyhovorí.

,,Ale pozri ako sneží," protestovala aj keď to bolo nič platné. Skôr ako som odišla vchodovými dverami som ju upokojila, že budem v poriadku.

Lesnou cestičkou som išla pomedzi stromy a mierila si to nevedno kam. S nádejou, že ma bude niekde v okolí počuť som občas zakričala jeho meno, ale bez žiadneho efektu. Stopy okolo mňa neboli, ale to mal za dôsledok biely sneh. Čoraz viac a viac padal. Cez husté sneženie som mala problém aj niečo vidieť. Kráčala som nejakú chvíľu až som došla k jazeru kde sme spolu s Edwinom boli. Išla som popri ňom, ale nikto tu nebol. Pomaly som aj začala pochybovať či vôbec išiel von. Mohol byť kdekoľvek. Veľa miest v sídle som nepoznala. Čím som viac nad tým premýšľala tým som si uvedomovala akú hlúpu chybu som spravila.

Prešla nejaká chvíľa čo som sa sama potulovala po lese. Blúdila som rôznymi cestičkami, ktoré som našla. Bolo už neskoro sa vrátiť naspäť. Stratila som prehľad a smer. Za tu dobu čo som v lese už stihlo napadnúť čerstvých dvadsať centimetrov snehu. Borila som sa cez bielu posýpku, ktorá bola príliš mokrá a ťažká. Celá unavená a udýchaná som sa dostala až na akúsi poľanu. V okolí nej bol iba les, z ktorého som vystúpila a v diaľke som mohla zbadať ďalší. Únavou som si pretrela oči. Slnko nesvietilo čo mi ešte viac ubúdalo energie.