V OBJATÍ

5

,,Musíš odísť," zaťahala ma Irene za ruku. Nechápala som čo sa stalo. Čo to malo znamenať.

,,Počkaj, ja stále ničomu nechápem," posťažovala som sa keď mi navliekala plášť, ktorý doteraz bol položený na zemi. Zadržala som pri mierne otvorených dverách a nespúšťala zrak z nej.

,,Ide sem. Nevedela som, že príde na to, že ho sledujeme. Len som ti ho chcela ukázať," povedala narýchlo.

,,I-ide sem?" Nechápavo som vyvalila na ňu svoje hnedé oči.

,,Moja, akonáhle si vkročila na zasneženú poľanu si oficiálne na našom území. Vitaj u 'Netvorov'." Uvedomila som si ten fakt. Nič mu nezabráni tu ísť. Som v poriadnej kaši. Čo sa stane ak nájde na svojom území človeka? ,,Ak nechceš, aby ťa chytil tak bež." Jemné pokývala hlavou akoby mi dávala súhlas, že to môžem urobiť.

,,Ďakujem," kývla som jej na pozdrav a pobrala sa preč. Akonáhle som opäť vbehla do snehu ovial ma chlad. Irene za mnou hneď zavrela dvere a asi sa išla prichystať na ďalšiu neohlásenú návštevu.

Tmavý les, ktorý sa týčil za domčekom jasnovidky ma dva krát nelákal. Avšak na tejto rozľahlej lúke by ma hocikto zahliadol a červený plášť mi v tom nenapomáhal. Vbehla som do lesa a snažila sa niekde ísť. Vôbec netuším čo tu robím. Neviem kde mal otec na mysli, že mám ísť. Myslel tým Irene? Vedel o tej zmluve?

Ty si kľuč, Ziya. Spomenula som si na slová, ktoré mi riekla Irene. Kľúč, čo to vlastne znamená...

Iba ty môžeš ukončiť tieto nepokoje medzi našimi svetmi. Nič mi zatiaľ nedávalo zmysel z toho čo mi ta žena povedala. Ako by som už len ja mohla toto všetko zastaviť. Myšlienky mi blúdili po mysli jedna radosť zatiaľ čo som kráčala.

Zvuky sa začali ozývať a preto som sa začala viac obozretne správať. Zvuky sa čoraz viac a viac približovali. Znelo mi to akoby mi išli naproti. Zmenila som napokon smer a o pár metrov zahla doprava, hlbšie do lesa.

,,Cítite to?" ozval sa odrazu hlas. Mužský drapľavý hlas sa ozýval lesom. Slová vyslovené človekom zneli divne. No nebola som prekvapená, som predsa u Netvorov. Muž sa musel nachádzať iba kúsok odo mňa keď som to započula. A určite nebol sám. Je tu ten človek čo mal ísť za Irene?

,,Sa ti to určite zdá," preniesol niekto kto sa nakoniec aj zasmial. Čas odísť odtiaľto.

Po niekoľkých minútach chôdzi som začala byť priveľmi paranoidná. Začala som sa viac otáčať, len pre istotu. Avšak keď som započula chôdzu, divný pocit zosilnel. Pridala som do kroku a trochu sa aj začala pohybovať medzi stromami. Dobre som vedela, že som v poriadnej kaši. Za chvíľu zomriem. Zužoval ma nepríjemný pocit. Ani som nezaregistrovala kedy som začala rozrušenejšie dýchať, ruky sa mi potili a neskutočne triasli.

Silný zvuk sa ozval za mnou. Strhla som hlavu tým smerom. Vyplašene som hľadela za seba. Jedine čo som videla boli stromy a už trochu väčšiu prikrývku snehu. Vydýchla som si úľavou. V pokračovaní v mojej cesty mi zabránilo telo. Mohutná hruď sa stretla s mojou hlavou. Jemne som sa zapotácala a vydesene hľadela na človeka, ktorý je viditeľne odo mňa vyšší. Tmavé smaragdy na mňa upierali pohľad. Okamžite som ho spoznala. Bol to človek z gule.

,,Znovu sa stretávame, Ziya," prehovoril neznámi. Nad jeho hlasom som sa mierne otriasla. Prebehol po mne pohľadom čo bolo dosť nepríjemné. Odrazu sa zvrtol a kráčal ďalej smerom hlbšie do lesa. Nehybne som ostala stáť na mieste. Nutkanie sa otočiť a rozbehnúť sa druhou stranou bol neuveriteľný. Dívala som sa ako sa mi vzďaľuje. Možno ma nechá odísť. Pomyslela som si. O malý krôčik som sa pohla dozadu a pohľad nespúšťala z neznámeho muža.