V OBJATÍ

1

Tmavý porast sa rozprestiera okolo mňa. Moje bezvládne a malé telo nesie žena, neskôr v nej zbadám moju matku. Matku, ktorá ma nesie hustým a tmavým lesom som ledva vnímala. Moju pozornosť upútala úplne iná vec. Nejaký tvor prebehol zo strany na stranu. Viem, že bol iba veľký a tmavý ako noc. Bol ako vystrihnutý z rozprávky kde žijú nadprirodzené bytosti.

Obopínala ma perfektná vôňa mojej matky. Červený plášť, na ktorý bola nesmierne hrdá omotala okolo mňa. Jemne sa na mňa usmievala, ale nie tým šťastných úsmevom, pri ktorom jej vykukali jemné jamky na lícach.

,,Musíš byť silná, áno?" prehovorila ku mne jej jemným hlasom. Svojou rukou ma pohladila po havraních vlasoch, ktoré som zdedila po otcovi.

,,Mamina ťa ľúbi z celého srdca, to si zapamätaj. Musíš byť statočná a odvážna dobre? Teraz ti dám veľmi dôležitú úlohu. Postaraj sa mi o plášť a buď potichu aj za cenu žeby si počula hrozné zvuky. Urobíš to pre mamku?" ustráchane som prikývla a potom odišla. Len tak ma tam nechala samú sedieť v zime. Započúvala som sa do ticha lesa a želala som si, aby ma niekto našiel. Po chvíli som počula mierne zavitie. A nasledoval výkrik. Výkrik plný hrôzy, strachu a bolesti. Zatriasla som sa od strachu a nepríjemného pocitu. Očné viečka som silno zavrela a nechcela sa prinútiť ich otvoriť. Snažila som sa byť potichu ako som vedela. Jemný a tichý vzlyk mi z mojich studených pier však unikol. A keď som započula prasknutie konára vedela som, že je zle. A prianie, ktoré som si želala som chcela odvolať. Jemný dych som zacítila na mojej studenej pokožke. Opatrne som otvorila moje oči a pohľad sa mi naskytol na veľkého netvora. Svoju čiernu papuľu mal celú zakrvavenú. Strach aký by som mala pociťovať som avšak nepociťovala. Červené oči sa vpíjali do tých mojich. Slabo som dýchala a slzy, ktoré mi doteraz tiekli po líčkach prestali. Príšera predo mnou sa viacej narovnala čo spôsobilo, že bola omnoho väčšia. Skôr než odišla mi v mysli zazneli slová.

Ja sa vrátim, Ziya.

Zobudila som sa opäť z toho istého sna. Vlastne je to môj jediný sen, ktorý sa mi sníva. Vstala som zo svojej postele, ktorá sa skladá iba z matraca. Zišla som po vŕzgajúcich schodoch až ku skromnej kuchyne.

,,Otec?" s hrôzou som prehovorila. Podišla som bližšie ku osobe sediacej na stoličke.

,,Si v poriadku?" opýtala sa som sa opäť. Do pohára som mu nabrala studenej vody a podala ju mu. Vďačne na mňa pozrel a uchlipol si dúšok. Pobrala som sa do našej komory, z ktorej som si vytiahla krajec chlebu. Po ukrutnej vojne nám zostali zničené mestá a dediny. Aj po niekoľkých rokoch to tu páchlo mŕtvymi telami ľudí. Veľa ľudí prišlo o prácu a každá jedna rodina ledva vie prežiť. Po uliciach vydávam čoraz viac detí, ktoré žobrú.

,,Deje sa niečo? Prečo je moje srdiečko smutné?" prehovoril chrapľavým hlasom otec keď som si sadla ku nemu.

,,Opäť ten sen," s povzdychom prikývol. Tento sen mám už od detstva. Ani si nepamätám kedy sa mi prvý krát sníval.

,,Možno to nie je len sen," prehovoril tajuplným hlasom.

,,O čom to hovoríte otče?" hlas mal zachrípnutý až som si myslela, že ho nebudem za chvíľu rozumieť. Nedávno ochorel, ale čo je horšie nemáme skoro ani na jedlo a nie ešte na nejaké lieky.

,,Mal som ti to skôr povedať. Bola si mála neviem či si z toho obdobia vôbec niečo pamätáš. Ja s tvojou matkou sme sa snažili zo všetkých síl, aby sme ťa uchránili, aby naša jediná dcéra prežila. Vypukla vojna, o ktorej sa hovorilo, že sa blíži aj k nám. Mali sme strach ako asi všetci. A hlavne z budúcnosti. Ako všetko dopadne a čo sa stane s tebou, Ziya. Dohodli sme sa, že ťa uchránime aj keby nás to malo stáť náš život. Anne, tvoja matka ťa zobrala preč. Preč od bojiska, ktoré sa nachádzalo hneď na našej ulici. Zatiaľ čo ona utekala ja som bojoval. Snažil som sa netvory zdržať, ale hlavne zabiť. Neviem čo sa stalo s ňou, ale viem, že dohodu dodržala a uchránila ťa. Našiel som ťa pri strome a s jej plášťom, ktorý milovala," zaleskli sa mu oči zatiaľ čo ja som od prekvapenia zadržiavala dych. Podišiel ku jednému kusu drevenej podlahy a odobral ju. Vytiahol škatuľu, ktorá bola zachovala.

,,Chcela, aby si to mala. Skôr ako to otvoríš chcem, aby si vedela, že si to každý jeden deň vyčítam. Mal som tam byť s vami. Nemal som vás nechať ísť samých. Tak veľmi ma to mrzí," vbehla som mu do náruče a silno ho objala. Prevzala som si do svojich rúk škatuľu a jemne ju otvorila. Naskytol sa mi pohľad na pekne uložený plášť. Ten istý plášť ako zo sna.

,,Takže je to pravda? Netvory existujú?" táto otázka ma dlhú dobu ťažila na srdci. Nikde sa o tom nehovorilo. Ľudia iba pri zmienke netvor ustrnuli a boli nesvoji.

,,Po ukončení vojny som už ich nezahliadol, ale verím, že sa niekde ukrývajú a čakajú na správny čas, aby mohli opäť zaútočiť," so zamračeným výrazom vstal a putoval von do škaredého počasia. Moja zvedavosť avšak bola veľká a tak som sa vybrala za ním.

,,Prečo zaútočili?"

,,Neviem," povedal potichu a smeroval k našej jabloni obsýpanej výbornými jablkami.

Ako každý deň tak aj dnes som sa vybrala na trh. V pletenom košíku som mala poukladané sladké červené jablka. Položila som si košík na menší stôl, ktorý nám s otcom patril. Dnes tu bolo oveľa menej ľudí a to zapríčinilo iba škaredé počasie.

,,Pekný plášť," pristavil sa ku mne Wade. Žiarivým úsmevom ma obdaroval čo mi pripomenulo, že sa asi dobre vyspal.

,,Ďakujem, nechceš jablko?" ponúkla som na čo iba prikývol. Otca som posadila na stoličku, aby nemusel stáť. Aj keď som mu povedala, aby zostal doma a pospal si tak ma neposlúchol. Nikdy nikoho neposlúcha.

Odrazu nastal zmätok a hluk. Nejaký muž začal kričať. Všetci prepukli v chaos.

,,Je to pravda! Útočia!" zmätene som sa dívala na ľudí, ktorí utekali a prevracali stánky. Pozrela som sa na otca, ktorý bol ako kameň. S ním ani nepohlo.

,,Otec?" chytil ma za ruku a díval sa mi do očí.

,,Musíš utiecť," čo?

,,Čo sa to deje?"

,,Pred týždňom sa ku mne dostala správa, že opäť zaútočili. Netvory sa vrátili Ziya. Musíš utiecť, utekaj čo ti nohy stačia," nikdy mi nehovoril o netvoroch. Nikdy som si nevedela predstaviť ako tu vojnu ľudia prežili, ale teraz mám príležitosť sa jej zúčastniť. Záporne som pokrútila hlavou.

,,Ale čo ty?" krátko sa zasmial.

,,Ah Ziya, je čas, aby som sa vybral za matkou. Som starý na beh, už nevládzem a bojovať je zbytočné. Musíš ísť," pohladkal svojím palcom moju dlaň a ja som vedela, že sa so mnou lúči. Osamela slza mi stiekla z oka.

,,Choďte, Wade postaraj sa mi o dievčatko," pokynul nás môj otec. Posledný krát som sa pozrela do hnedých očí môjho otca, ktoré boli vernou kópiou mojich.

,,Nezastavuj," upozornil ma zadýchaný Wade. Líca celé červené, vlasy mierne z behu rozcuchané a nohy ledva so mnou spolupracovali.

,,Ja-ja už nemôžem," povedala som ledva. Vydržala som behať iba pár minút. Som zo seba znechutená. Iba zdržujem.

,,Mal by si ísť. Bezo mňa by si bol rýchlejší," zastavila som a mierne sa predkláňala, aby som chytila dych. Pravá ruka na mojom boku iba potvrdzovala fakt, že nevládzem.

,,N-nie,"zadýchane koktal. A krútil hlavou. Vedela som, že ma tu len tak nenechá. Sme ažmoc dobrý kamaráti. 

♥♥♥

Ahojte, dnes je nedeľa a to iba značí nová časť. Dúfam, že sa vám páčila. Budem rada za nejaký ten komentár a názor.