V OBJATÍ

19 - KONIEC

Dva mesiace pretiekli ako voda pomedzi prsty. Plánovanie svadby a zároveň rituálu bolo u konca. Sama som nemohla tomu uveriť, že stojím pred zlatým zrkadlom a dívam sa na svoj odraz. Biele šaty sa len ligotali na mojej postave. Vlasy som mala prepletené a zároveň boli aj rozpustené. Cítila som sa ako princezná. Pravda bola však taká, že sa za okamih stanem kráľovnou. Nie som na to vôbec pripravená. Aj keď som príprave venovala skoro dva mesiace. Naučiť sa zákony bolo pre mňa ťažké. Napokon som to nejak s Edwinom zvládla. Dalo by sa povedať, že sme to zvládli viac než len to.

,,Pripravená?" hlas ma prebral zo zamyslenia. A ja som konečne prestala pozerať do zrkadla. ,,Si nádherná," stála vedľa mňa a dívala sa na nás s úsmevom. Alice mala na sebe jednoduché šaty v červenej farbe. A zlatú sponu vo vlasoch po svojej zosnulej matke, ktorú najprv chcela dať mne. Všetci vieme, že to pre ňu veľa znamená aj tak mi navrhla túto ponuku, ktorú som musela s úctou k nej a k jej matke odmietnuť.

,,Tvoja mama by bola na teba pyšná," pozrela som sa jej s vážnosťou do očí. Všetko tu zorganizovala a ja som jej s Edwinom vďačná. Len sa vďačne usmiala a odkráčala preč. Posledný krát som sa pozrela do zrkadla a odkráčala za ňou.

Koč nás viedol cez dedinu, pomedzi obyvateľov Netvorov, oni nám len kývali a klaňali s úctou. Ja som si pomaly na takýto život zvykala. Ľudia, ktorí mi zabili obidvoch rodičov a vlastne všetko čo som kedy milovala práve k tým vzhliadam a mám ich rada. Cítim divný pocit z toho, že dnes sa stanem jednou z nich. Ale neľutujem to a ani nebudem. Patrím tu a vždy budem. Bol to môj osud a mojím osudom to ostane.

Nemo som pozerala z malého okienka na zasnežený les, ktorý sa rozprestieral po okolí.

,,Vieš, že ak ťa niečo búde trápiť stačí prísť za mnou," prehovoril ku mne Edwin, ktorý stál za mnou a hladil ma po rukách. Otočila som sa k nemu a objala ho. Vedela som, že ma vždy vypočuje.

,,Viem," zašepkala som mu do hrude.

,,Vždy tu mám pre teba objatie," pobozkal ma na vrch hlavy. Vedela som, že sa usmial a ešte viac ma pritisol na seba akoby sa bál, že odídem. A to som ja vlastne ani nikdy neplánovala.

Zapremýšľala som sa nad spomienkou, ktorá mi vyčarila úsmev na tvári. A ja som si okamžite spomenula na ďalšiu z mnoho spomienok.

,,Počkaj, čo to robíš?" zastavil ma v činnosti. Vzhliadla som mu do tváre a len sa pousmiala. ,,Mala by si mi pomáhať sa obliekať a nie mi vyzliekať košeľu, ktorú som teraz na seba dal," divil sa a neustále odstrkoval moje ruky, ktoré spočívali na jednom z gombíkoch, ktorý bol ako jediný zapnutý. Chytila som ho za paže a kráčala si to s ním k posteli, na ktorú som ho odstrčila. Prekvapený mojím činom si sadol s otvorenou pusou.

,,Mal by si tie ústa zavrieť," žmurkla som na neho a sadla si na jeho stehná, ktoré mal tak pevné.

,,Č-čo to robíš?" šokovane zo seba dostal zatiaľ čo jeho ruky si ma pridržiavali ak by som náhodou spadla.

,,To čo sme mali urobiť skôr," zašepkala som mu do ucha a neskôr ho pobozkala na krku. Košeľu som sa mu snažila dať dole, ale musel mi v tom Edwin pomôcť, ktorý ma s radosťou pustil a dal si ju rýchlo dole. Rukami som sa mu zaprela do ramien, aby si ľahol. Nemusím podotýkať, že to aj urobil.

V ten moment sme zabudli na povinnosti, ktoré nás mali ešte čakať. Venovali sme jeden druhému. Bolo to najkrajšie strávene spoločné poobedie za posledné dni.

Zablúdila som v mysli k našej prvej väčšej intímnej chvíľke. Doteraz si živo pamätám ako sa na nás Alice s Case-om hnevali. Mali sme totiž v ten čas sa ísť pozrieť na kostol, do ktorého teraz mierime. Boli celý deň potom mrzutý a zamračený z čoho sme sa my dvaja iba smiali.

Pred menší kostol sme dorazili načas avšak hemžilo sa tu všade navôkol občanmi. Case mi otvoril dvere a behom sekundy mi aj pomohol z voza von. Bolo to obťažne kvôli šatám, ktoré mi zabraňovali v akomkoľvek pohybe.

,,Tešíš sa?" natešene sa opýtal. Svoje hnedé vlasy mal začesané dozadu. Padnúci oblek zdobil jeho telo a ja som len mohla závidieť Nixonovi.

,,Ja neviem. Som celkom nervózna, ale snažím si to užiť," nervózne som sa zasmiala a pohladila si sukňu šiat. Ľútostivo na mňa hľadel dovtedy dokým nebol už čas, aby sme vyrazili spečatiť môj osud aj pred oltárom.

Napred išiel Edwin za sprievodu svojej sestry, ktorá sa pyšne usmievala navôkol a dávala pocítiť okoliu, že je na svojho veľkého brata pyšná. A neskôr sme nasledovali mi. 

Len nádych a výdych. Povzbudila som sa než som vykročila pravou nohou.

KONIEC

♥♥♥

Dobre uznávam trošku blbý koniec, ktorý ma sám prekvapil, keďže tento príbeh bude starý už skoro rok. Avšak chcela som ho ponechať tak ako vyzeral pôvodne. Doteraz si živo pamätám ako som to všetko začala písať a aké som mala myšlienky a všetky nápady. Ak mám pravdu povedať začala som ho písať v minulom roku ako aj pokračovanie avšak motivácia, nápady a všetko ostatné čo k tomu patrí sa nejak vyprchalo. Takže ak mi da Boh silu a nejaké nápady raz to možno dokončím. 

Dúfam, že sa vám príbeh páčil aj keď to bola len taká oddychovka, ktoré ja tak veľmi obľubujem. 

♥♥♥