Vlčie volanie

Pozvanie

Cestou do zrubu stretli pár ďalších vlkolakov. Prevažne mladších členov svorky, Simon sa s nimi zdravil a pár z nich predstavil aj ju.

Harper tentoraz zažila príjemné prekvapenie. Všetci boli priam ukážkovo milí, čo aspoň čiastočne poopravilo jej prvý zlý dojem.

Tak či tak nebola vôbec nadšená z toho, že alfa vôbec nepripravil svoje deti na to, že medzi nimi bude žiť človek.

Rozhodne nechcela, aby došlo k nejakému incidentu, ktorý by sa už nedal vrátiť späť. Čiastočne však aj chápala, že ju považujú za votrelca, keďže ona sama nemôže celkom rozumieť tomu, aké je to byť v ich koži.

Ešte nedávno bola jej sestra tiež len človek a ona si len veľmi pomaly zvykala na celkovú premenu, ktorou kvôli celej tejto záležitosti prešla.

Keď sa im napokon podarilo dostať sa k zrubu, Harper si všimla, že jej sestra sedí v kresle na verande, presne v takej istej pozícii, v akej ju tam nechala.

Opäť pocítila znepokojenie spojené s tým, ako sa mohla tak veľmi zmeniť. Ona aktívna a dobrodružná povaha, ktorá sa rada zoznamovala s ľuďmi a vždy dokázala pohnúť aj svetom, aby dokázala všetko, čo si zaumieni sa len nervózne dívala do zeme a neodvážila sa ani len pohnúť.

„Charlotte, tak už sme tu. Toto je Simon," predstavila jej svojho spoločníka.

Charlotte k nim len pomaly zdvihla zrak a premerala si Simona od hlavy po päty. Medzi nimi došlo k niečomu, čo by podľa knihy, ktorú jej na zorientovanie požičal alfa, vzájomnému skúmaniu a hodnoteniu.

„Ahoj, Simon, rada ťa spoznávam."

„Aj mňa veľmi teší," usmial sa a ponúkol jej ruku, sestra sa jej dotkla len veľmi pomaly a len na krátku chvíľu.

„Pozdravuje vás nás alfa a veľmi sa vám ospravedlňuje za spôsobené problémy. No odteraz som tu ja, aby som vám pomáhal so všetkým, čo budete potrebovať."

„To je od teba veľmi milé, zlatko."

Zdalo sa, že Simon na jej sestru urobil dobrý dojem.

„Alfa ťa pozdravuje a ešte raz sa ospravedlňuje za komplikácie spôsobené zámenou kľúčov. Poveril ma, aby som bol vaším poradcom. Kedykoľvek sa na mňa môžete obrátiť, ak budete mať nejaké otázky. A takisto vás budem sprevádzať aj keď sa rozhodnete prijať pozvanie na večernú grilovačku. Alfa ju usporiadal na oslavu vášho prijatia."

Po týchto jeho slovách ich Harper nechala osamote. Vôbec ju nepotešilo, že sa alfa rozhodol usporiadať niečo také.

Radšej sa rozhodla preskúmať vnútornú časť zrubu. To bola jediná vec, na ktorú sa skutočne tešila. Nikdy predtým na takomto mieste nespala. Rodičia nemali chatu a ani po niečom takom vôbec netúžili. Ona vždy chcela určitý čas prežiť v prírode, meditovať, starať sa o seba a dopriať svojmu telu aj mysli oddych, od stresu ktorý so sebou prinášal život v meste. Bolo to jej tajné prianie, ktoré sa ani len neodvážila pred nikým spomenúť. A už vôbec nie čo i len sama pred sebou pripustiť, že po niečom takom vždy túžila.

Samozrejme bez vlkov. Tí nikdy neboli v pláne, no život zrejme až tak veľmi plány rád nemá. Vesmír zrejme miluje drobné prekvapenia, bez ktorých sa nedokáže zaobísť. Snažila sa na to nemyslieť a tešiť sa z toho jedinečného okamihu, keď po prvý raz vstúpila na nové miesto, ktoré sa malo stať jej domovom.

Vnútro chatky ju absolútne uchvátilo, všetko to tam voňalo krásne, po dreve a ihličí. Chatka bola plne zariadená v príjemnom rodinnom štýle. Nemohla sa ubrániť spokojnému úsmevu, keď jej fantázia doslova pracovala na plné obrátky, pri pohľade na ten voľný a čistý priestor.

Dokonca mali aj krb, ku ktorému hneď bežala, aby si ho lepšie obzrela. Kreslo, ktoré sa nachádzalo neďaleko neho, bolo ako stvorené na čítanie jej obľúbených kníh.

K šťastiu jej chýbala len polica, ktorú by mohla umiestniť do obývačky, dúfala, že sa jej podarí niekoho presvedčiť, aby jej s tým pomohol.

Vybehla po schodoch na poschodie, prvé dvere, ktoré otvorili patrili do miestnosti, ktorú si okamžite vybrala za svoju izbu. Samozrejme pokiaľ sa na tom dohodne so sestrou. Prešla teda aj do tej druhej na opačnom konci.

Bola rovnako krásna ako tá, ktorú si pozrela ako prvú, no bolo tu niečo, čo by podľa nej viac sedelo k jej sestre.

Pomaly zamierila späť a vrátila sa do prvej izby. Podišla smerom k oknu, mala výhľad na temný les, no zároveň aj na sestru a Simona, ktorí sa stále spolu rozprávali.

Mohla ich nerušene pozorovať a ostať v absolútnom bezpečí. Zrejme sa ani ona nemohla zbaviť pocitu, že by ich niekto mal ochraňovať, aj keď vedela, že je to zbytočné. Nie je možné ochrániť sa pred životom, ona to vedela najlepšie, keď ju život zasiahol na miestach, ktoré boli najviac bolestivé. Strácať sa v minulosti a zabúdať na prítomnosť bolo chybou, ktorú sa márne snažila napraviť. Vrátila sa späť do zdrvujúcej prítomnosti.

Napokon Simon odišiel a videla ako sa jej sestra vrátila do chatky. Uvedomila si, že svoje veci, nechala vonku.

Preto rýchlo zbehla dolu po schodoch späť k nej, aby si vzala svoj kufor. Niektoré veci im mali ešte dodatočne poslať, hlavne jej knihy, ktorých mala viac než dosť.

„Všetko v poriadku?" opýtala sa jej Charlotte, tak ako predtým, akoby to bola opäť ona.

„Áno, len sa asi necítim na to, aby som šla na tú opekačku. Prepáč, ale myslím si, že bude lepšie, keď sa so svorkou zoznámiš najprv bližšie ty."

„Niekto ti niečo povedal? Ublížili ti?"

„Nie, to nie, len sa na to ešte necítim. Príliš veľa ľudí, veď vieš," nechcela ju odradiť tým, ako sa správali alfove deti.

Jej sa to tak či tak netýkalo. Ona k nim predsa skutočne patrí. Harper dúfala, že sa rozhodnú dať šancu aspoň jej. 

"Dobre, ak skutočne nechceš ísť, tak možno nepôjdem ani ja."

"To by bola chyba, musíš sa s nimi zoznámiť, sme tu predsa kvôli tomu, aby si sa zbavila svojho strachu."

Bola rozhodnutá nedovoliť jej, aby sa kvôli nej uzatvárala pred osobami, ktoré by jej mohli pomôcť zbaviť sa všetkých obáv. 

"Prosím, Charlotte, prišli sme sem predsa kvôli tomu, aby si ich spoznala."

"Okej, tak to urobím, kvôli tebe tam pôjdem, ale nezaručujem, že ostanem až do úplného konca."

"To je v poriadku, ja ťa tu budem čakať a pre každý s našou obľúbenou večerou."

"Beriem ťa za slovo, zlatko."