Vlčie volanie

Zrub číslo 6. (úvodná časť)

Územie svorky sa rozprestieralo v pomerne rozsiahlej chatovej oblasti. Vyzeralo to tam ako v nejakom obyčajnom rekreačnom stredisku.
Aspoň Harper si chcela na chvíľu predstavovať, že so sestrou prišla len na letnú dovolenku do svojho obľúbeného kempu.
Realita však bola omnoho komplikovanejšia. Neboli v údolí zázrakov a toto nebol jeden z tých dní, kedy by sa skutočne tešila na pobyt v prírode.
Práve naopak, cítila sa ohrozená a priala si byť kdekoľvek inde len nie na tomto území, ktoré v nej vzbudzovalo strach.
Skutoční vlkolaci.
Nikdy by si ani len vo sne nepredstavovala, že bude musieť medzi nimi žiť. V ich existenciu prednedávnom ešte vôbec neverila.
Všetko sa zmenilo potom, ako sa jej sestra raz vrátila domov, správala sa čudne, bola vydesená a zranená.
Neskôr vysvitlo, že sa stala jedným z nich. Za všetko zrejme mohol jej nový priateľ, ktorého už potom Harper nikdy viac nevidela.
No malo to svoje dôsledky, s ktorými sa obe sestry vyrovnávali dodnes.
Charlotte mala odvtedy silné depresie a panické stavy, ktoré vyústili do konečného rozhodnutia. Presťahovala sa na miesto, kde mohla konečne opäť nadobudnúť stratenú istotu a zbaviť sa strašných nočných môr.
Harper musela ísť s ňou. Nemala na výber. Po smrti rodičov bola zverená do sestrinej starostlivosti a ešte nebola plnoletá.
Tak či tak by zrejme sestru v takejto situácii opustiť nedokázala, aj keď sa istý čas pohrávala s myšlienkou, že by mohla prestúpiť na internátnu strednú školu, namiesto tej v centre svorky, kam ju automaticky prijali potom ako sa jej sestra oficiálne pridala k svorke.  Napokon sa rozhodla, že aspoň prvý rok na strednej strávi tu, potom ako sa sestrine problémy ešte viac znásobili pod vplyvom strachu, že by sa predsa len rozhodla ju opustiť.
Charlotte predtým taká nebola, vždy sa jej zdala silná, vyrovnaná a pripravená bojovať, jediné uhryznutie v nej však zlomilo všetko jej doterajšie odhodlanie. Časť z nej, ktorú mala Harper rada bola nenávratne preč.
Preto nepociťovala ktovieakú dôveru k stvoreniam, ktoré môžu vykonať niečo natoľko kruté ako premenu osoby, ktorá o to vôbec nestojí.
Sestra za jedinú chybu žiaľ musela platiť dodnes. Dokonca aj teraz, keď by mala byť aspoň čiastočne v bezpečí medzi svojimi, len sedela na prahu zrubu, ktorý im pridelili a čakala, kým Harper prinesie správne kľúče.
Tie od deviatky samozrejme nedokázali otvoriť zrub číslo šesť. Preto teraz Harper obozretne kráčala k niečomu, čo tu nazývali hlavný dom svorky.
Aspoň na mapke, ktorú dostala to tak bolo vyznačené. No nebola si úplne istá, či je pri správnom dome.
Všetky tu vyzerali takmer rovnako. Preto sa radšej rozhodla si to overiť, skôr než vojde na územie nejakého nahnevaného vlka.
Našťastie to vyzeralo tak, že to nebude vôbec ťažké.
Na schodoch sedelo akési svetlovlasé dievča. Nakláňalo sa k tmavovlasému chlapcovi, ktorý sa očividne pripravoval na to, že ho pobozká.
„Prepáčte," Harper ich prerušila skôr než mohli prejsť k tomu, čo práve teraz vôbec netúžila vidieť.
„Čo chceš?" premeralo si ju dievča nahnevane a majetnícky chytilo chlapca za ruku.
„Potrebujem si vymeniť kľúče od zrubu. Chcem len vedieť, či som na správnom mieste."
„Kľúče od zrubu nedávame takým, ako si ty," zavrčalo na ňu dievča, takmer ako vlčica, ktorá je pripravená skočiť jej po krku.
„Ale no tak Brit," chlapec ju jemne pohladil po pleci a obrátil sa k Harper. „Vieš, čo povedal alfa."
„Áno, viem, ale stále si myslím, že táto tu sem skrátka nepatrí."
„Prestaň s tým, už sme o tom predsa hovorili."
„Mne je to jedno, Simon. Ja s tým, aby tu boli takí ako je ona, nesúhlasím."
Pozrela sa na ňu akoby bola skutočne votrelcom na jej území, no Harper sa nenechala len tak ľahko zastrašiť.
„O tom sa budeš musieť pozhovárať s vaším alfom, ak máš tú odvahu," ľahostajne sa obrátila späť k chlapcovi s ktorým sa aspoň dalo hovoriť.
Dievča na ňu len mlčky ďalej nepriateľsky civelo, no túto vojnu sa zrejme Harper aspoň čiastočne podarilo vyhrať.
„Brit!" napomenul ju chlapec hlasom, ktorý opäť znel ako čiastočne zavrčanie.
„Tak dobre, ale bude to len na tebe, ak sa niečo pokazí."
Chlapec však ignoroval jej poslednú poznámku a pokračoval v rozhovore s Harper.
„Áno, si tu správne. Chvíľu tu počkaj a ja ti tie kľúče vymením. Mala si asi dostať šestku, však?"
„Áno, šestku, ale to nie je potrebné, ja to zvládnem sama."
Harper netúžila ostať sama s mladou nevrlou vlčicou, no chlapec jej vzal kľúč skôr než o tom stihla vôbec popremýšľať a rýchlo zmizol v dome.
Odstúpila od dievčaťa menom Britt do bezpečnej vzdialenosti, nechcela nikoho zbytočne provokovať a čakala, kým sa Simon vráti späť s jej kľúčom.